fakt ze dnaska neviem nic. len sa citim ako posledna sracka.



keby som nemal vsetkcyh tych kamaratov tak ani neexistujem. tym ze sa zoznamujem s viac ludmi len sirim sameho seba po zemi. ked na mna zabudaju, miznem.



chapete? neexistujem pre nic ine len preto ze existuju moji kamarati. zatial co oni maju svoje zivoty, svoje smerovanie, svoje existencie, zatial co oni ziju realne, ja som len virtualny niko v ich mysliach.



nerobim nic, neprodukujem, len spotrebuvam a vsetku vytvorenu energiu investujem do vztahov s ludmi. cele dni nerobim nic ine iba spievam, kricim, rozpravam, tlacim kaleraby, klamem, zartujem, sirim memy bez hlbsieho zmyslu a tym zijem.



zabudnu = vymazu ma. zmiznem.



a fakt neviem co s tym mam urobit. fakt neviem co robit s tymi rozvlacnymi dlhymi dnami medzi rozbijacskymi vecermi.



sam nezijem, sam neexistujem, sam len prezivam. spolocnost a ostatni ma prebudzaju a davaju mi formu (a obsah?).



a neviem co s tym.