Znova ten sen... Osamelý strom na kopci nad krajinou ako z obrázka. Žlté slnko nám zalieva tváre - Nám dvom... Sedíme opretí o kmeň a obaja žijeme. Tak ako sa len dá sa snažíme vry? si do pamäti tento okamih, ktorý je prvý a ktovie či nie posledný. Si opretá o mňa, hľadíme do zlatavej žiary. Ako krv zavraždených delfínov sa pomaly rozleje po oblohe červeň a zaleskne sa v slze na Tvojom líci (dokonalom ako Tvoj smiech). Rozprávame sa bez slova, bez mihnutia oka si vymieňame pocity - sme nehybní. Čas okolo nás sa zrýchľuje a spomaľuje tak, ako nám mysľou plávajú mozaiky životov - dadaistická zmes krásneho, smutného a spoločného. Deň nám nieko pred očami prekreslil na skorú letnú noc, v ktorej sa vraciame proti prúdu. Znova sa prvý krát držíme za ruky, pozeráme sa na lásku v očiach toho druhého, bozkávame sa... Zobudíme sa v bozku, námesační pod oblohou plnou meteorov a hviezd, ktoré sú odrazu tak blízko - vznášajú sa okolo a my medzi nimi tak, ako to robili ľudia nám po celú našu cestu. Toto je naša vendetta ľudstvu. Spaľujúce slnce už nezájde za kopec a večernica sa červeno leskne na Tvojom líci... V Tvojej slze je Vesmír... Kto si?