Cely den som visel vo vzduchoprazdne, este stale ma cely svet svrbel, vystupim z vytahu, smerujem ku dveram (mimochodom, je to byt s cislom 23) a rovno pod cedukou s menom ktora je prelepena bielou paskou zastoknuty papierik. A pozeram ze mi niekto nieco strcil do dveri. No jasne, to bude ta suseda zo vcera, myslim si. Poznate memfare, je to vytrznik, cele sviatky susedom pokazil. Kazdy den aspon hodinu nieco hucalo a v nedelu to nahodou bol depeche mode. Kedze som bol dobrej nalady, tak som jej dost vynimocne otvoril. Reku, pokecame, dame rec. Ale ona nie. Zacala pekne, prosimvas a tak dalej, ale ked videla memfareho ksicht (viete, vyzera na 23:), vetu zakoncila slovami “hovorim vam, pojdete stadeto prec”. A ja na to “date ma vystahovat?” a usmial som sa. Ona “nie ale zavolam policiu”. A to som ju povodne chcel pozvat dnu! No dobre, neda sa nic robit, ale vysvetli jej ze tym straca autoritu vlastnych deti! Dvere sa mi akosi zavreli…. Takze civim na ten papierik, pismenla nikde, iba jedno slovo: memorex. Scmatnem tu vec, zurivo mi vypadne, rozbije sa, tak ju dviham.

Ten feeling, co som zazil, to bol cisty trip. Strange days, uz je to tu! Bol to 210 MB disk, Pocket CD-R, mozno to poznate. Ja dovtedy nie. Ja som to len videl vo filme. Clovece, hovorim si, to je pekne. Hned som to vlozil do kompu, ale nevedel to nacitat. Sakra! Co teraz? Vyhodil som pevny disk, zapojil som druhy CD rom a stale nic. Tak som tam rozmyslal, zabijal cas, rozmyslal. Kto mi co chce povedat? Mozno je prazdny, napadlo ma, a ja ho mam zaplnit. Dobre, pozriem na drazky, a fakt si nie som isty. Pozriem na pevny, aj tak tam mam dake mp3s, uvidime ci to rozlohou sadne. A cuduj sa svete, hej! Ok, takze kopirujem. Console- Rocket in the pocket, Juantrip’, Luke Vibert, Moloko. Akurat to sadlo, 211 MB, s mappingom okolo 217.

Takze pocket rocket je na svete! Vdaka neznamemu darcovi, dakomu, komu nevadim. Ale ako sa mu podakujem? ….Uz viem, zoberiem sefovi kusok kriedy a napisem v brane na tabulu s odkazmi: dik, byt 23.