Som d`mála, jak tota láska vypatra. Chódim chódim a dúmem dúmem. Chódim dúmem chódim dúmem. Potom sa mi zrobila taká epifánia. Z ničoho nič sa mi rutila pod nóh ako poleno.
Mója švester pojala za múž, nepoviem ba priam horára, ale koniec-koncov lesníka. A ani tak rok neprešiel a ona znala čo hvarí ktorý vták, čomu ťa ukuší had, keď ho chceš pohladkať, zňela rozdiel medzi poštárkou a sokolom, že keď dluho chodíš po lese, ťa môže ukušiť klíšte do guľoch, chtorý strom je chtorý strom. A také.
Chápeš.
A moju kamarátku-šéfku pošalil elektrinár. I ju pojal za muža tiež. "Pojmem ťa za muža, poj moja poj." No a ona odvtedy zňe za koho kope prúd, že ti môže vyhodiť len niektoré zásuvky ňe všetke, jak vymeniť tote haluze v hajzľi kec tečie, pošprtať šubovákom kde-tu, aby sa zasvietilo. A také.
Chápeš.
Ta toto je tá láska naozajská dúmem. Kec zapadnéte vf jeden druhému ako pucle a čo nezapadne to vypluní porozúm a cháp.