Už večer cestou z kina som tušil a cítil, hlavne na rukách a lícach, že ide zima. Neuvedomoval som si, čo príde ráno.

Ráno: štartujem traktor. Automatický sitič ma nenecháva v štichu. škoda len toho poloautomatického zoškrabávania priam nanotechnologicky primrznutej škrupiny ľadovej na sklách, zrkadlách aj zámkoch. Škrabka? Stratená... Sakra! Náhrada: obal z kazety. Thanx St.Germain.

Ceste dlhá, motor aj ja vykúrení, ale tie zkurwené sklá sú stále studené a každý výdych vodnoparovo-nikotínového oblaku nepríjemne nepriehľadne mrzne na prednom skle. Otočka: smer východ. To ale znamená, že som sa zoznámil s rozptylom svetla na molekulárnej vrstve vody v tuhom stave. Uff, to bol človek? Debili, chodia s po ceste cesta-necesta...

Chodci dávajte si bacha! CHodievajte po prechodoch kua!