..ked som myslela na mrtwych --zabudala som na Teba--ale hned ako som sa od nich wzdialila--od wsetkych nebohych,od swetiel --malickych magickych swetielok swiecok--wynoril si sa mi w hlawe..ako clowek ktory je istu chwilu pod hladinou a potrebuje kyslik--aby prezil--pretoze---wsetko sa kruti okolo smrti ale pribehy o laske su wacsie---

stala uprostred dawu swiecok a hladela do neba--do neba ktore uz bolo magicky hlboke--a widela hwiezdy--widela orionow pas ,ktory ziaril tak jasne medzi miliardami inych hwiezd--hladela na hwiezdy a hladala tu jeho--hladela na hwiezdy a priala si aby pochopil--bol nowember--swiatok wsech swatych a cintorin bol plny swetla--i ked uz bola tma--mali tajomstwo..& bolo iba ich--

no ona stale hladela na hwiezdy a hladala tu jedinu hwiezdu,po ktorej tuzila odkedy widela ten jas hwiezd w jeho ociach--hladela na hwiezdy a wedela ze su kozmicky--tiez wedela ze ich mozno deli wela swetelnych rokow--ale ked sa dwaja kozmicku ludia najdu--odrazu je mozne wsetko--







toto je len prwa cast--na wiac teraz nemam cas--pocit ostawa w hlawe--tak ako myslienka na motyle