a tak sme sa rozhodli že chceme do hôr.
do hôr daleko od civilizácie, od ľudí, mať kľud.
obitraja milujeme hory.

dnes je však tažké nájst miesto, a to aj v horách, kde niesú ľudia, alebo aspoň nie toľko aby to človeku milujúcemu kľud a pokoj vadilo. tatry sú plné čechov, poliakov a maďarov. treba íst do rumunska.
rumunsko na to, ako je (relatívne) blizo, je krajina, kde sa ešte aj dnes dá nájsť kúsok divočiny. v porovnaní so :západom: (blah!) je rumunsko vlastne taká jedna velká divočina.
ako som o tom rozprával pred ľudmi, ukázalo sa, aké o rumunsku prevláda povedomie. okradnú vás tam! a nebojíte sa tých kočovných cigánov? nienie, tam by som nešiel! a podobné sračky. hmm, uvidíme. určite to bude iné ako travel smerom západným, rumunsko nie je španielsko. a tak to chceme.

do hôr bývavajú celkom použiteľné mapy. tažko sa bez nich orientuje. my sme sa rozhodli pre pohoria retezat, tarcu a godeanu. pohorie retezat patrí k takým známejším, dokonca sme na dunajskej 13 v mapovom obchode kúpili mapu, ktorá vyzerala cekom seriózne. ako sa neskôr ukázalo, bola úplne na hovno, ale také už raz románske mapy sú.
na tarcu a godeanu sme mali túto a takúto /z netu/ co vlastne niesú zlé mapy, no problém spočíval inde.

vlácik nám šiel z budapešti cez rumunsko až do grécka a má príznačné meno transbalkan. pre nás
len do menšieho rumunského mesta petrošani /asi 50 000/. cesta asi 10 hodín a vystúpiť bolo treba niekedy o 5 ráno. zobudili sme sa asi o hodinu skorej a prišiel kultúrny šok. alebo skôr prírodný šok. bolo chvílu pred východom slnka, hmla, mesiac asi 4 dni pred novom. vlak sa rútil už horami, horskými dedinami. ako sme tak pozerali na hory, vyzeralo to ako z hororu. tažko sa to opisuje, no obitrom nám asi začali behať zimomriavky po chrbte, atmosféra to bola velmi zvláštna. zaváňalo to dobrodružstvom presne takým aké sme zažit chceli, no zároveň to vonalo panenskou divočinou, trochu nebezpečne. challenge.

_

kamarát palo mi po mojej milej pred cestou odkazoval, že do rumunska treba ísť vybavení. mal pravdu. a my sme aj boli. mali sme všetko potrebné, nič nazvyš. a potraviny na 3 týždne.

v meste zohnať chleba, a znova na vlak do hôr. z vlaku sme videli ako sa v rumunských mestách pasú kone na páse trávy medzi cestami, kravy sa pásli zase v niečom čo vyzeralo ako u nás park. do vlaku nastupovali húfy babičiek nesúce desiatky kýblov s čerstvým mliekom. vystúpili sme v malej baníckej dzedzine a rovno šli hore na hrebeň.

petrošani
_

_

_

hory sú tam krásne. hneď prvý deň sme si nadelili 2 hodinový výstup najstrmším kopcom a sme zistili že tie batohy čo budeme nosiť celú cestu na hrbe sú kurva tažké.

no a takto sme putovali horami dovedna asi 12 dní. väcšinu času sme boli sami. úplne sami. v tých horách fakt nikto nebol. ked sme sa dostali na značkovanú cestu, sem tam njaka duša, ale aj to málo. iba asi 2x sa nám nepoštastilo a vyšlo to tak, že sme museli prespávať niekde pri campingu. rumunský camping v horách to je zloba. chodia tam rodinky s detmi a tínedžeri co chlascú a robia bordel do 3 rána. odtiaľ chodia na poldňové túry na najvyšší vrch retezatu a to je asi tak celé ich horské pôsobenie.

ja verím že v horách sa treba správať ako v horách, väcšina rumunov tam však chodili ako bratislavčania na zlaté piesky. keby tam bol bufet s kebapom, určite by zarobil.

rumunskí ľudia sú veľmi milí, každý krát nám okamžite zastavili na stope, či sme vedeli spoločnú reč alebo nie, mali sme si čo povedať, častokrát nás na stope zviezli viacej ako išli oni sami, darovali nám asi 4x celý chleba, jednoducho sú velmi srdeční. čo sme však čumeli jak puci bolo, ako neuveriteľne si nevážia svoje hory. odpadky všade. dofajčili cigarety, šup krabicku von oknom z auta uprostred nádhernej lúky. rumunsko je chudobné a ľudia očividne riešia iné problémy ako je ochrana prírody a podobne. možno keby si uvedomili aspoň to, že na tých horách môžu zarobiť...

tam, kde nechodili ludia, tam bol samozrejme poriadok. jediné živé duše na tých šírych pastvinách boli ovečky, ovčiarske psíky a ich bačovia. sem a tam. stretli sme takého baču, ktorý ked nás zočil, nenápadne sa začal približovat. prišiel k nám.
BUNA ZIVA!
BUNA, BUNA.
prezeral si nás jak puk. obzeral batohy, paličky čo sme mali na chodenie a nechápal. ešte nikdy nevidel turistov. rukami nohami sme mu vysvetlili na co máme palicky. pali z batohu tasil flašu. DOMÁCA BIHORKA!
ÁÁ, BIHORKA.
dedova slivovica mu chutila. ked si všimol že ho fotím, podišiel ku svojmu stádu, zapískal a stádo sa zoradilo po jeho ľavici. to bolo husté, bo stádo to nebolo malé. a pózoval. pózoval asi 2 minúty. foťák naposledy videl asi v 1956 :)

_



_

pri túlaní horami sme celkom často stretávali pasúce sa koníky. boli to také polodivé kone. nie úplne divé, pretože sú ako keby vysadené. niekto ich tam donesie a ony sa potom dlhé roky pasú. nemajú ohradu, niesú označené, iba podkuté, slobodne sa rozmnožujú putujú za vodou a potravou, počas života sú teda slobodné. ked nastane čas, ten niekto kto ich vysadil ich ide pohľadať do hôr (asi si držia njake to teritórium), odnesie ich na :bitúnok: a idú na salámu. áno, aj slávna maďarská saláma je konská.
ale stretnúť tieto polodivoké kone v horách je ozaj nádherné. počul som, že ľudia, ktorý majú s koňmi skúsenosti ich vedia aj troška skrotiť a jazdiť na nich. to musí byť krása. kone sú veľmi vznešené zvieratá a myslím že vžnešenosť každého živého tvora je priamo úmerná jeho slobode. všetko živé slobodné je vznešené.

_



_



samozrejme sme sa pravideľne kúpali. v horských jazerách s výhľadom na pohorie za západu slnka. voda bola teplá. alebo vo väčších riekach v doline, tie boli zas ľadové, ale pomáhalo to na svalovicu.

_

_

ukázalo sa, že väčšina ciest na rumunských mapách neexistuje. výnimkov sú cesty značené značkou, tie sú až podozrivo presne zakreslené, no všetko ostatné sa ukázalo byť zradné. neraz sa nám stalo ze sme niekoľko hodín blúdili. potom sme sa ocitli na miestach, ktoré sme nevedeli kde sú a keď nám to niekto ukázal na mape, nechápali sme ako sme sa tam mohli dostať. a niekto iný nám potom zase povedal ešte úplne iné miesto. hmm. proste sme išli po ceste ktorá bola pred nami až kým sme dakam nedošli.
alebo nás niekto zobral a pomohol sa zorientovať. v tomto boli veľmi ochotní, napriek tomu, že nevedeli poväčšinou jazyk. tí starší vedeli rusky, no asi nemajú ruštinu radi, nechceli somnou po rusky hutorit ani za cenu toho ze sa dohovárame rukami nohami posunkami. vraj niet sa čo čudovať. neviem.

kde sme? týto nás zoberú
_

aj týto nás zobrali
_

jednu noc sme si našli miesto so neopakovateľnou atmosférou, umocnenou ležadlovým balvanom s výhľadom na pol sveta.
_

_



sem tam kamzík, a samozrejme vela stád oviec a ich bačov. a salaše --> ovčí syr


_

v rumunsku sa stopuje výborne. či v horách, či na dedine, alebo v meste,
okamžite nás brali a vozili ďaleko. nechtiac sme sa dostali na obdobu draculovho zámku. smer bol ale temešvára. vraj zaujímavé mesto, v ktorom začala rumunská revolúcia.
_



v temešváry množstvo holubov a obrovská katedrála. pravoslávna myslím.
_

_

v katedrále bolo veľmi smutno, všetci tam plakali a kľačali.
_

temešváru sme si pozreli rýchlo. mali sme chuť íšť k moru, tak sme stopovali smerom do chorvátska. od hôr v rumunsku do rijeky kam sme sa rozhodli ísť to bolo asi 1200km. prestopovali sme sa za menej než 2 a pol dňa. v maďarsku sa tiež výborne stopuje a v chorvátsku detto. jediný problém robia na rumunských hraniciach. von ešte ako tak, dnu je to problém. ľudia stanovali na poliach vedľa autobusov.
pri mori nám bolo dobre, spali sme na pláži a mali chillout, no pivo tam stoji 100sk a zmrzka 35sk. po dvoch dňoch sme zamierili späť do rodného kraja.
_

_


tomáš

palo a ja
_

nebyť vecí čo ma doma držia, idem hneď znova. a to si nie vždy poviem, takže dobrý výlet.