ona prisla, poznam ju uz tak dlho a bojim sa, ze teraz salie, mozno zo samoty, mozno z privela zbytocneho rozmyslania, mozno z hypersenzitivity ktoru predtym vzdy viac externalizovala, najskor s kombinacie vsetkeho. napriek tomu idem spolu s nou vecer von s ludmi, ktorych ani sam prilis dobre nepoznam. mam sa na pozore. ona nie. sedime na akomsi gauci a ona z nicoho nic zacne plakat, ja ju objimem slabo a chladne a jej prsty sa do mna zatnu ako ostria citu, ktory v nej exploduje. viem, ze vie, ze situacia je mi trapna, a ze jej nedavam vobec nic. prudko vstane a vtedy si uvedomim dve veci: ze je oblecena NAOZAJ ZVLASTNE (ma velmi kratku ciernu suknu, nohy bez pancuch, obrovske bagance s vyhrnutymi hrubymi ponozkami a nejake nevyrazne tricko) a ze nema nohavicky.

bezi von a ja za nou, bezime ulicami mesta, potom sa mi strati, zacina silne prsat, preboha kde je, sero, vtedy vidim jej siluetu, je uplne naha, vykrikom sa presvedcim ze je to ona, vbiehame do lesoparku, zacne skakat po stoloch a lavickach, namiesto vyletnikov su po nich pousadzane vlhke a zltohnede odumrete listy, a stromy su tmave a leskle, nase tela pri hopsani po stoloch vydavaju take smiesne zvuky ze sa musim zasmiat, vzdaluje sa mi, potom vypnem sily, dostanem sa k nej a zovriem jej a kricim to co musis mas psychozu!!! citim jej myslienky, su drave, pohyb pohyb pohyb vpred ako vedomie orla, este sa nestihla celkom zastavit, potom pause, otocka do mojej tvare: to ty... ty si uplny blazon.. otupel si.. naozaj... velmi.

ked zazvoni telefon, uvedomim si, ze sen uz skoncil a ze lezim na posteli asi pol minutu v soku medzi bdenim a spankom. makes sense.