sme na mori piaty mesiac. kapitan hovori, ze uz len 34 dni a mali by sme pristat. zasoby rumu sa vyrazne stencili a tak na posadku dochadza smutok. hlavny kormidelnik sa zavrel do kajuty a uz treti den odmieta vyjst. asi zomrie.



ja sa snazim nenechat sa chytit do hroznej nalady ktora tu vladne. kazde rano o 4.30 poctivo drhnem palubu a nechcem mysliet co by sa stalo, keby nocny vietor zafukal o nieco silnejsie a mna by to strhlo do studenych vln. moj priatel tom vravi, ze sa treba upnut na pracu, aby sme sa uplne nezblaznili.



susene maso sa uz neda jest. kazdy den to iste. vody mame zatial dost, ale jej zasoby strazi krvavy Bill a nikomu nechce povedat kolko dni s nou este vydrzime. tato plavba je pre mna obrovska aj ked bolestiva skusenost. snazim sa nepodliehat panike. castokrat sa mi nedari. krizik co mam na krku je mojim jedinym spojenim s domovom. s rodinou. a s tebou laska.



chybas mi tak hrozne, ze sa idem zblaznit. pri pomysleni na teba sa mi tlacia slzy do oci. na tie krasne vecery v parizi, ktore sme spolu prezili. na tvoje krajkovane saty. na tvoje podvazky. na tvoj usmev a letme bozky co si mi davala. na to vsetko myslim ked zaspavam za skripotu kladiek a vrzgania staznov. tu v podpalubi, niekolko metrov pod morskou hladinou.



vcera rano som na prednej palube objavil cajku. sedela tam, sama a schulena ako ty, ked som ta nasiel pod jednym z mostov nad Seinou. bola vyhladnuta a unavena. dal som jej zo svojho jedla. uz tak dho som nevidel zive stvorenie. skoro tak dlho ako teba milacik.



draha Justine, len myslienka na teba ma drzi prizivote a pri zdravom rozume. milujem ta tak ako som nikdy nikoho nemiloval. ked sa vratim, vykaslem sa na namornictvo. vezmem ta a ujdeme spolu. ujdeme spolu do Province a najdeme si tam maly domcek. len ty a ja a sirosire vinice. musime to vydrzat. o chvilu budeme spolu.



vecne tvoj Paolo