Bez tvojho hlasu
---------------------

Mohol si vybrať. Ostať a ďalej sa prizerať jej pomalému umieraniu, alebo zvoliť ľahšiu cestu a odísť, nechať všetko za sebou a začať odznovu. Už jej nedokázal pomôcť a to, čo kedysi vyzeralo ako nádherný sen sa pokrivilo a zmenilo v odpornú nočnú moru. Každý človek má obranný mechanizmus, pud sebazáchovy, ktorý ho núti chrániť sa a uniknúť nepríjemnostiam. Bola však jedna prekážka, kvôli ktorej tento odveký inštinkt nemohol poslúchnuť. Láska.

Miloval ju. Napriek tomu, že ona to už nevedela vyjadriť, bol si istý, že cíti rovnako. Všetko by bolo v poriadku, nebyť toho jediného strašidelného okamihu. Chvíľka nepozornosti. Chcela, aby ju pobozkal. Usmial sa a otočil sa k nej. Dve sekundy, počas ktorých nastalo peklo. Nestihol zabrzdiť a osemdesiat kilometrovou rýchlosťou narazil do starodávnej nákladnej dodávky. Nárazník, plech, sklo, život. Rozbilo sa všetko. Dva mesiace v umelom spánku. Keď prvý krát otvorila oči, stál pri nej. Nepoznala ho. Jej pohľad bol mŕtvy. Žena, ktorej daroval svoje srdce, zahynula v troskách auta a na nemocničnej posteli ležal len jej tieň.

„Poškodenie mozgu...“ strávila vyše šesť minút v stave klinickej smrti. „...Nedostatočné okysličenie,“ lekári ho na to upozorňovali už od začiatku. Deň čo deň sa modlil, aby to nebola pravda. Predstavoval si, že nech to bude akokoľvek ťažké, prijme nadchádzajúci osud a postará sa o ňu. Spraví všetko pre to, aby jej pomohol. Kedysi mu darovala jednoduchú striebornú retiazku s príveskom v tvare motýľa. Stratil ju pri havárii. Dlhé dni obchádzal obchody, aby našiel rovnakú. Nesmela cítiť žiadnu zmenu. Myslel si, že je pripravený na všetko, že to zvládne a nakoniec to bude v poriadku. Budúcnosť sa však ukázala ako krutý a temný výsmech jeho nádeji.

Už nehovorila. Pamätal si, že mala nádherný hlas. Miloval, keď mu šepkala sladké slová, spievala v dobrej nálade, či stonala pri explózii vášne. Už to nedokázala. Väčšinu dňa strávila v zvláštnom, letargickom stave pripútaná na lôžko. Ten jej pohľad... Bolo to príšerné, pozerať sa do prázdnoty jej očí. Zmizlo v nich to, čo bolo vždy také dôverné a známe. Nedokázal sa s tým zmieriť, nechcel. Snažil sa zo všetkých síl. Púšťal jej obľúbenú hudbu, rozprával jej dlhé príbehy, kŕmil ju, prezliekal a čistil posteľné prádlo. Šesť dlhých rokov. Snažil sa byť vždy pri nej. Vykašľal sa na prácu a priateľov. Jeho svet sa scvrkol na chladné steny ich domu a každodennú rutinu. Dosiahol len to, že sa občas dokázala sama posadiť. Zúfalstvo, akým ho začalo naplňovať jej prežívanie bolo nesmierne. Aj tak ju však nedokázal opustiť. Už dávno ju mohol zveriť do opatery špecializovaným ústavom, no nechcel. Nevedel si predstaviť byť bez nej. Láska ako prekliatie. Nikdy nad tým pocitom neuvažoval takýmto spôsobom. Bolo to niekedy uprostred jesene, keď sa konečne rozhodol.

Sedem hodín ráno. Je už dávno hore. Na raňajky si spravil rybaciu pomazánku a pre ňu ovocnú kašu. Nakŕmil ju a prezliekol ju do športovej súpravy. Auto bolo zaparkované pred domom. Niesol ju na rukách. Bola ľahká, doslova pierko. Usadil ju na predné sedadlo a upevnil bezpečnostný pás. Naštartoval. Miloval ju. Vedel, že niekde tam vnútri, za zakalenými očami, hlboko v srdci, to ona cíti tiež. Keď auto padalo z útesu, bozkával ju.