Dvojdňovka - prvý deň masaker, brontálne prevýšenia, ale to máme najradšej, všakáno :)

Prišli sme do Zuberca v piatok o polnoci, keďze som musel pracovať do 19.00,
vyspali sme sa v krásnom obrovskom drevenom amfiteátri pri múzeu slovenskej dediny či ako sa volá, úžasná bezmesačná hviezdnatá obloha bola jedna z najkrajších aké som mal tú česť zažiť, pričom architektonické riešenie amfíku – šikmé steny na pódiu priam lákalo na observáciu hviezd, družíc a podobnej hávede Až ráno nás zobudil šukaniachtivý párik, pre ktorých boli tri spacáky na pódiu zjavným sklamaním :)

Ráno sme začali pri vleku pod Brestovou - 1902m, cestou hore sme sa pietne zastavili pri mieste kde v zime lavína zmietla 6-ich českých turistov, vyjsť hore bola dosť múka veru, ale stálo to za to.. na Brestovej sme boli tesne druhí po postaršom poľskom páriku (štartovali o cca hoďku skôr a rýchlo sme ich predbehli:), tam sme si dali kráľovské raňajky a už sme len sledovali prichádzajúce české turistky s vyšportovanými postavami oblečenými v mini plavočkách.. dobre sa šľape do kopca keď máte pred sebou dievčenské zadky v plavkách :)
Na hrebeni už bolo dobre – priam nebeským chodníkom na Salatín - 2083m (premenovaný na Šalatín :) Tam nás čakali puky a šlo sa ďalej na kamenistú Spálenú – tiež 2083m tam nas chytil decentný dáždik ale hneď sme natiahli celtičku a venovali sa meditácii a ušľachtilým bylinám. Potom ďalej na Pachoľu – chalani šli traverzou ďalej na Baníkovské sedlo, ale ja som si nemohol nechať ujsť masakrálnu a vyzývavú Pachoľu – 2166m, kde na vrchole okrem výhľadu čakala len hrdzavá tyčka :) V sedle sme dobili energiu a začali šplhať na Baníkov – 2178m, cestou nás čakali prvé „retiazky“ čiže výstup celkom hárdkor, ale čím väčší HC, tým lepšie.. Hore bolo zopár turistov, za zmienku určite stojí mimoriadne kozatá maďarka s frajerom, ktorý si ju odušu fotil vo všemožných pozíciách. Cestou ďalej na Hrubú kopu sme stretli hokejistu Eda Hartmana s troma postaršími, ale zachovalými tetami, ktoré som rozosmial svojim bonmotom o retiazkach, ktoré ich ešte čakajú :) A tam na Hrubej kope nás chytil ďalší dáždik, ktorý sme náležite využili až som šokovaný vyskočil spod celtičky a zajačal „dúúúúhááá“ a po počiatočných ďakovačkách Perinbapke, Manitúovi, Jehovovi a podobným meteorológom sme vytasili kémry a zahrali sa na japonských turistov. Potom ešte zopár retiazok a po druhej z nasledujúcich Troch Kôp sme sa rozhodli, že serieme na smutné sedlo a dáme si (naozaj krkolomný) rock surfing priamo k Roháčskemu plesu – 1719m. Netrvalo to ani trištvrťhoďku, ale cez zvierač by mi neprešiel ani zastrúhaný vlas :) Až sme štastne dorazili k vode, už úplne bez vody sme z potôčika vypili kvantá (v BA slangu mrte :) vody – bol som smädný jak bujak. Hneď na to sme v rúchu Adamovom naskákali do nie až tak studenej vody – 11°C ale po pár tempách sme dostali hlad a začala sa príprava fantastickej teplej (s pomocou plynového variča) večere. Počas nej došli dvaja Moraváci troška ostýchavo sa pýtajúc „múžem se k vám připojit?“ som im odpovedal „jasné chalani, s nami Vám žiadna lavína nehrozí“ :)) To sa už pomaly stmievalo – úžasný západ slnka.. ale nedá mi nespomenúť strašne otravné horské mušky, od ktorých som ešte teraz doštípaný. Takže nabudúce moskytiéra, určite. S bratmi sme sa podelili o borovičku, oni s nami o české pivo a pomaly sme pozorujúc hviezdy a odháňajúc mušky pospali.

Ďalšie ráno sme len zbehli k Roháčskym vodopádom a dole do Roháčskej doliny, čo trvalo už len pár hodín, cestou sme sa ešte ochladili v nádherom minipliesku s extra studenou vodou – asi 6°C. Na chodníku bolo v Nedeľu naozaj gigantické množstvo turistov – 90% českých. Ešte pivo s jahodovým džúsom v chate pri parkingu, obed v Zubereckej drevenici a horsa späť za nástrahami veľkomesta.

Ďakujem všetkým, (aj) kvôli takýmto zážitkom sa oplatí žiť.