Nebolo to ani rano o siestej, ked som vstal, ani par hodiniek nato, ked som siel od lekarky. Neuvedomil som si to v nejakom momente osvietenia pravdy, ani z nostalgickych spomienok.
Sedel som za stolom a iba pozeral pred seba; prave som si stiahol nejaku radiovu hitovku, ktora mi hrala na city. Bezcielne som potuloval kurzorom po monitore, nakoniec som si povedal, ze je cas synchronizovat PDA. Jeho maly velky display mi po zapnuti ukazal prave tu spravu - Katarina's birthday.

Je to komicke, nie, tragikomicke. Je to smutne. A mne je z toho smutno.
Spomenul som si na X krat, co som ti blahozelal predtym, este davno. Potom som si spomenul na vsetky tie momenty, ked si mi blahozelala ty, ked si mi doniesla knizky, alebo namalovala nejaku tvoju Greenpeace somarinku na stenu. Kludne to mohla byt i picovina, s ktorou som nikdy nesuhlasli alebo bola proti mojmu presvedceniu - ale bola od teba.
Dnes som ti po niekolkych rokoch znovu zablahozelal. Poslal som ti taku 'polite' smsku, asi to bolo najlepsie. Musel som ale vyhladat vizitku, ktoru si mi dala asi rok dozadu na zastavke, kedy sme sa po par rokoch prvy krat rozpravali. A gumovy medved...

Pici.
Vies ake to je? Ze je to napicu, ked clovek place prave kvoli tomu, ze si sa na neho vysrala?!
Nemyslim to v zlom... Nerozumiem co sa vtedy davno stalo medzi tebou a otcom, naozaj netusim. Nemal som nic docinenia a nezaujimalo ma to; ty si tvrdohlava, i otec je. Potom si prestala chodit k babke a neskor si sa ani mne uz neozvala... Vzdy ked som ti zavolal, tak si nemala cas, bola si v zahranici alebo co.
Az som to jednoho dna vzdal; nemala si chut, nechcela si, vykaslala si sa a ja som to zobral tak, ako som mohol - je to proste tak, nic sa s tym neda.

Utkvel mi v pamati jeden moment, ked som kracal s kamaratmi hore Postovou ulicou, smiali sme sa nad niecim a vtedy som ta po asi troch rokoch videl. Pozdravila si ma, co si vela krat predtym (a ani potom) neurobila. Nohy sa mi podlomili a smiech skoncil. Nevedel som ako reagovat, bolo to blbe. Tak sa ma chytila jedna kamaratka a kracala so mnou dalej...


Malas ineho surodenca, s ktorym si zila pod jednou strechou. Nikdy som proti nemu nic nemal, vlastne proti nicomu u teba.
Ja si len pamatam na vsetky tie picovinky - ako si cvicila s otcom na klaviri a ja som sa hral s legom a zapchaval si usi, ked si hrala falosne; ked sme sa hrali s plysovymi zvermi na rodinku, alebo si urobili na balkone vlastny obed. Vzdy som ta nenavidel, ked si mi robila zle a brala legove kocky. Pamatas si ty na to?
Mam jednu fotku, kde lezis na bruchu na posteli, nohu mas na hlave a velky bochnik chleba ti este ako krpate asi 3 rocne decko pcham do ust. Mam tuto fotku. Neviem kde a je mi to jedno, lebo radsej ju nemam na ociach; zbytocne by ma to trapilo...
Ale aj tak si ma vela naucila - naucila si ma pocuvat a pozerat - aj ked mozno len nejaku tu sprostu pesnicku, ktora ta mohla omrziet po par mesiacoch, alebo pozerat Beavisa a Buttheada. Vzdy som dufal, ze sa na teba obratim, ked budem mat nejake problemy ako ty, ktorym som sice nerozumel, ale ktore neskor nastali... Myslel som, ze budes 'ta velka' a povies mi presne to, co som vzdy chcel od niekoho pocut.
Ked si ma v tepliciach nastrasila potom, ako sme videli jursky park a mne stali vlasy dupkom; ked si si hadzala s otcom mojho oblubeneho maca; ked...
Puk, bublina praskla.

A teraz?
Pred skuskou niekedy v maji si si sadla ku mne za stol v skolskom bufete. A zase ta nervozita. Bolo to cudne... Vela rokov, ja netusim kto si - ani vtedy som to nevedel, ale ja som bol dieta, tys vyrastala. Nedala si mi ani sancu ta pocas toho spoznat... Poznal som akurat tvoje dalsie kroky ked sme sa hravali na atari, ale to bolo vsetko. Poznal som iba kazdu sobotu v tyzdni z teba. Mozno este susoriedky a sinanov a ine s ktore si vyslovoval ked si mala strojsek v ustach.
No zrazu si sadnes a ako keby sme spolu boli pravidelne a ty vsetko hovoris s absolutnou samozrejmostou... Vies ako mi chybas, ci skor, ako si mi chybala? Kdes bola ked som potreboval tie sproste slova od niekoho, komu verim a vie ich povedat? Neber to ako stazovanie sa. Cisto recnicka otazka...

Bohvie ci sa dozviem, ze mas obrucku na ruke, ze tvoje prve dieta sa vola po dedkovi, alebo ci sa ti podarilo zastavit mochovce... Obcas ta vidim v spravach a novinach; niekedy i na fotkach na vernisazi. A to je vsetko.


Len mi je to luto, len je to to, co ma rozplakalo...
Uz davno som sa k tomu postavil, ako som hovoril - je to tak, ako ty chces. Akceptujem. Neviem preco, ale dobre, tvoje rozhodnutie.


Vsetko najlepsie k tvojim 28 narodeninam velka sestricka.
A dakujem Katka.