Tento víkend som videl asi najkrašiu dúhu v mojom živote. Koniec dlhej doliny, lúky sa streidajú s hlúčikmi lesa, nádherne sfarbeného jeseňou. Striedavo mraky a slnko, občas dáždik. A vtedy sa to stalo. Akoby nestačili všetky tie nádherné farby jesene, Zem sa mi rozhodla predvies? ďalšie zo svojich kúziel. Polkruhová dúha, tak sýta, že cez ňu neboo vidie?, čo je za ňou. A ja stojím, dívam sa a cítim ako ma prestupuje najprv údiv, potom rados? a ptom niečo nepopísateľné. Cítim svoje puto so Zemou, viem že všetko má svoj účela s voje miesto. Je to chvíľa zastavenia, vystúpenia.... Začínam pomaly cviči? Chi-kung a zimomriavky mi behajú po celom tele. spodný tantiem, srdcová čakra a adžná- tretie oko, docvičím, chvíľu stojím s rozpaženými rukami a svet okolo prestáva existova?. Alebo to prestávam existova? Ja?...



Som hora, som prastará hora, v ktorej srdci neustále horí večný oheň, spaľujúci všetko staré, nepotrebné, skostnantelé. Staré musí zhorie? aby tak urobilo miesto tomu čo má prís?, novej láske, novej nádeji, novému štastiu. Na vrchole tejto hory je prameň živej vody, zlaievajúci všetky stráne a údolia od špičky až po korene hory.

Som vďačný za chvíle porozumenia, v ktorých nemusím nič rieši? a jednoducho Viem. Moja myseľ je vtedy ako hladina mora skoro ráno, pokojná a odrážajúca úsvit nového dňa. Potom však príde búrka a jasný obraz sa stratí....