nakoniec som sa predsalen (po mesacnom vahani) odhodlal cosi napisat



1.9.2002 - posledny den v Prahe, zamilovali sme sa do seba navzajom so zenou, ktorej lekari davaju 3 mesiace zivota, vlastne teraz uz len 2

odvtedy sa striedaju chvile cistej lasky, radosti a stastia s morbidnymi predstavami a do toho este odlucenie (aj ked sme sa zoparkrat odvtedy videli dokonca uz bola v blave), zamilovane maily a sms, depresivne maily a sms, nadej a beznadej ... skratka zistil som co su to zmiesane pocity ... neviem co so sebou, stojim na hrane, zatial drzim balanc ... ako hovoria bratia cesi: docela záhul ... vidiet taky pribeh v kine, povedal by som si ze to uz je vazne prilis a ani by ma to nedojalo ... nebyt leukemie, bolo by to absolutne dokonale, ale realita zrejme nepripusta absolutno v nicom ... zostava mi len cakat ako sa to skonci, uz som tusim pisal, ze jedine coho sa bojim je bezmocnost - a je to tu a je to velmi neprijemne ... na kieho paroma som sa vobec do tej prahy trepal? co mi tak chybalo? ... ale co, tych zopar krasnych chvil stalo/stoji za to trapenie ...



world is a beautiful place



zivot je jako grapefruit ... zluto-oranzovy, na povrchu dolickovaty a uvnitr stavnaty a hnacavy ... a nekteri lide si ho davaji pulku k snidani



VOLAKO SA PRETLCIEME!



respect to: Monty Python's, Douglas Adams, Arkadij a Boris Strugackovci & many more