Bludim preplnenymi ulickam plnymi uponahlanyx ludi ...
V ruke bananova zmrzlina, v hlave filmy prakticky o nicom pre inyx nejako vysostne zaujimavom, v usjax Terminal Blue ...
Posledne dni mi pripadaju strasne monotonne aa nezaujimave, splyvaju do neforemnej masy, ktora by v palete farjeb naberala tisicky, ba i milijony odtjenov sedej ...
Pozeram sa na ludi aa nedokazem si vysvetlit, preco nespomalja to ryxle tempo kracanja, ktore maju naprogramovane gdesi hlboko v hlave plnej stereotypu, jednotvarnosti aa rjesenja nevyrjesitelneho ...

Njekedy mam pocit, ze jednoduxo nepatrim do spolocnosti, v ktorej sa castokrat ocitam ... Potlacane hodnoty dusene xamtivostou, pokrytectvom aa pololzami vypustanymi z ust snad kazdeho ma coraz vjac presvjedcaju o tom, ze ludja su skutocne horsi aa horsi aa inag to nebude ...

Obcas si sadnem na lavicku, krmim holuby aa rozmyslam nadtym, kolko casu mi este ostava, kolko casu ostava kazdemu z tyx ludi, ktori sa mi premavaju pred ocami ... Aa ci vjem ten cas plnohodnotne vyuzit ...

Mam rada burky ... Tixo pred nimi, rytmicky zvuk pocas nix aa pokoj, ked skoncja ... zvyknem mat pocit, ze ocistuju zaprasene xaraktery, ktore vpadli do kolobehu "skutocneho" zivota aa nedokazu sa dostat von ...

Njekedy, ked sa nudim, idem na zeleznicnu stanicu, kupim si listok na vlak s najblizsim odxodom aa len tag sa vozim ... Rada vyklanam hlavu z pootvoreneho okjenka aa nahavam vjetor, nex sa mi pohra s vlasmi ... Vidim mnozstvo luk aa kopcov, stromov aa kvetov aa uvedomim si, ze njektore veci proste plymu svojim tempom, ktore nje je ovplyvnitelne ... Ostane mi kusok casu, vyberem si nejaku nepokosenu luku aa len tag si lahnem do travy ... Vtedy sa citim skutocne slobodna ...



Prisla som na to, ze sa citim akosi osamotene ... Nje pre nedostatok ludi okolo seba, skor pre to minimum poxopenja, ktore sa mi dostava ... Aa njekedy sa nexapem ani sama, je to skutocne tazke ... Ale vazne ma bavi odhalovat aa spoznavat svoje reakcije, mysljenky aa filmy, ktore su spojene s akoukolvek neocakavanou situacijou ...

V poslednej dobe sa citim velmi zle medzi ludmi ... Pridu mi plytki aa ubohi ... Aa z prijatelov sa stavaju znami ... Su poloskazeni aa polouprimni ... Su to proste ludja ...

Je mi zle zo seba samej, zo svojej nespokojnosti aa nesxopnosti zmenit ju ...
Asponze este stale vyrabaju bananovu zmrzlinu, neodstranuju z ulic lavicky, nezakazuju xodit naboso v burke aa bezdovodne sa vozit vlakom ... Pretoze to by som sa stala asi presne tym, co sa mi najvjac hnusi ... Clovekom uvaznenym vo velkej kartonovej krabici stereotypu ...

Njekdy plavam ako mala ryba v mori snov, skutocnost bez skutkov, som tag bezvyznamna ...