Heidegger (Geschichte VI 2006)


Veda veci kvantifikuje, skuma len vztahy. Fenomenologia sa zamerala na veci ako sa javia. Uz Heidegger sa ale pokusa o zrusenie dichotomie subjektu a objektu. Skusenostna skutocnost, existencia, je hlavna.

Filozofiu reflexie nahradzuje prud existencializmu. Bytie (dasein) sa u Heideggera rozumie vzdy len z jeho existencie. Pritomnost je dolezita k chapaniu skutocnosti - tvori ju.

Fenomenologicka tradicia vzisla tiez z Heideggerovho Sein und Zeitu. Jeho hlavnymi pojmami boli 'dasein', bytie umiestnene, existujuce, 'zuhandheit' resp.'vorhandheit', ako presiahnutie dichotomie subjektu a objektu, a tiez 'sprache', rec deliaca osobnost od bezneho prikyvujuceho cloveka ('man'). Cas viazal na jeho vnimanie a pamat.

Dasein je bytie, ktore si uvedomuje, ze je (na rozdiel od seiende). Ide tu o moznost sebaautentifikacie, nielen o jestvovanie samo. Pojem daseinu je prakticky. Pre Heideggera znamenal to, co sa delilo na ducha, vedomie, ci 'ja'. Je nespredmetitelne, konajuce. Nejde len o subjekt, ale aj jeho motiv a rozumie seba. Vseobecno (man) je pokus o vymanenie sa z vlastneho daseinu, deautentifikacia a takto aj deautonomizacia.

Konanie dasein skusal simulovat Dreyfus. Je to bytie v priestore moznosti.

Nema fixny priestor moznosti, tym sa bytie deautentifikuje. Autenticita bola velmi rozoberanym pojmom u Adorna.

Mouffe nan reagoval porovnavajuc ho s Derridom. Poukazoval na ich spolocny zaujem o nerozdelovatelnu filozofiu (questtranscendality), ich pokusu o 'mesiastvo bez mesianizmu' a aj na otazku emancipacie, ktoru otvoril prave existenciencialisticky diskurz.

Sein und Zeit nebol dokonceny, autor ho vyhlasil totiz za nedokoncitelny.

Autenticita sa odraza aj pri vztahu k behu casu. Pasivny vztah k minulosti je 'zabudnutie', aktivny 'opakovanie'. Buduce tak je bud 'ocakavanim' alebo 'prichadzajucim', a pritomnost moze byt 'vnimanym' pasivne resp.aktivne 'okamihom'.

eigentliche modi der zeit -
vorlaufen/augenblick/wiederholung
uneigentliche modi der zeit -
gewartigen/gegenwartigen/ vergessenheit


Sprache/schweigen vs.gerede

Mlcat je protest proti hovorenemu, tak ako aj aktivna rec. Rec u neho je zamerana k cielu, pocuvajucemu, a nie sucastou 'hry'. Vztah je tu akoby fyzikalne interakcny.

Hovorene je to kazdodenne dasein, vseobecne. Je to uzavreta rec. Bez zeme pod nohami (bodenlosigkeit) rec je i vtedy, ked si hovoriaci mysli, ze zodpoveda na vsetky otazky.

Spravna rec je volanie (ruf), a nie nieco viazane logikou. Vychadza z vyvolania (anruf) daseinu, jeho presadenia, v terminoch Nietzschea.