neznasam ten pocit bezmocnosti , co sa my niekedy dostane do mozgu a urobi tam poriadny bordel. je to jediny pocit voci ktoremu sa neviem branit a nuti ma vyronit par slz. a este ma stve ze ludia vdaka ktorym sa tento pocit do mna dostava, zrazu zacnu zistovat preco sa spravam zrazu tak ako nikdy inokedy, a ja ich neviem poslat do prdele. nechapu ze v tom momente potrebujem byt sama a upratat si myslienky v hlave a vypudit z nej tu chvilkovu bezmocnost.

a preco to vlastne pisem: nieco podobne sa my dnes stalo, vlastne ani neviem z coho to vlastne vyplinulo ( asi z par poslednych dni, a bolesti , ktoru som vecsinou schopna prijat, len teraz jej asi predsa bolo trosku moc, a z celkoveho stavu veci toho casu a pochmurnej jesennej prirody)

a asi to moje male uplakane dievcatko vo mne, jednoducho chcelo na vzduch. (len dufam ze si tu prechadzku uzilo a nebude zase chvilu otravovat)

asi som dnes trochu prekvapila jedneho cloveka ( ze aj ja som len slaby jedinec ludskeho druhu) a vlastne to asi pisem pre neho, pretoze mu to nemozem povedat do oci a nebit toho ( uz trocha uprataneho bordelu (po 150tich km) ) asi by sa to ani nedozvedel a asi som to potrebovala aj ja aby sa my ta moja gebula vycistila...........