Nedávno som išla busom cez obec Boleráz. Žalúdočná nevoľnosť spôsobená cestou druhej triedy mi nedovolila nevychovane počúvať okolité rozhovory a drzo kradnúť ľuďom kusy životov ako obyčajne. Keď sa ale za mnou pani dôchodkyňa v ľudovom odeve rozohňovala, že: „Pekne to dostali!“ alebo „Tak im treba, sráčom!“, prestalo ma klátiť smerom k chrontavému oknu a jej charizmatický monológ som predsa len začala so záujmom fixovať. Najprv sa zdalo, že adresátom expresívnych invektív je čerstvo zlepená vládna koalícia, o chvíľu som zdroj neznámeho zla odhadovala na neposlušné príbuzenstvo, ale že tetuľa vlastne hovorila o vyradenej Brazílii, mi zaplo až po tom, čo v Trnave vystúpila kúsok od štadiónu Spartaka.

Musí v tom byť zrejme riadna dávka umenia: na mesiac poblázniť celý svet, v najväčšom hice pousádzať k telkám davy, ktoré čučia na reprezentatívne pestovanú trávu olemovanú kopou reklám, hryzú si nechty, hulákajú alebo si o infarktové stavy koledujú inými spôsobmi. Majstrovstvá sveta vo futbale sú, môžem sa aj na hlavu postaviť, fenomén. Až taký, že chvíľami som pri niektorých jedincoch, do ktorých by som to nikdy nepovedala, musela v štýle „Aj ty, Brutus?!“ krútiť hlavou.

Nezaháľal ani jeden mienkotvorný denník a v ankete víkendového vydania dokázal, že vrcholná futbalová súťaž nie je u nás len záležitosťou plebejských vrstiev. Od známych žien chcel vedieť, komu „držia“, či počas sledovania zápasov nečelia súboju pohlaví a prečo sa vlastne futbalové šialenstvo automaticky spája s mužmi. Čitatelia sa tak dozvedeli, že niektoré, čo aj s odlišnými fanúšikovskými preferenciami, sledovali futbal svorne s manželmi, iné mali našťastie vo svojich útulných príbytkoch viac televíznych prijímačov, ďalšie eliminovali prípadné, futbalom spôsobené, partnerské nezhody utiekaním sa na terasu ku kŕkajúcim žabám, a dokonca boli aj také, ktorých manželia futbal celkom ignorovali! Z ankety vyplynul upokojujúci záver, že oslovené slovenské ženy a ich muži sa pri večerných zápasoch nezabíjali, naopak; diferencované futbalové chúťky dokázali k všeobecnej spokojnosti tolerovať. Rovnako potešiteľné je aj to, že futbalový šampionát respondentkám nijako nenarušil chod domácností. Napríklad taká Zlatica Puškárová, Televízia Markíza si počas sledovania prenosov v pokoji stihla navariť i požehliť.

Existuje však ešte vyšší level. Ten, na ktorom sa polovičky dilemou Futbal: áno či nie? zaoberať vôbec nemusia. Jasné stanovisko totiž už formulovali navlečením obrúčky, resp. smerovaním k tomuto aktu. Myslím nimi samozrejme manželky, príp. partnerky, a to rovno tie najznámejšie, napríklad Victoriu, Helen, Alenu, Sylviu alebo Mamen. Okrem Posh Spice netuším, ako vlastne vyzerajú, ich hviezdne polovičky, s výnimkou Davida, neviem priradiť ani ku krajine, a ku klubovej farbe už vôbec nie, ale čo na tom? Stačí, že z tučných titulkov získavam o týchto chudých superbabách dojem, že byť ideálnym doplnkom futbalistu tiež musí byť umením. Venovať sa nákupom, manažovať život ostatným manželkám v mužstve, dozerať na výchovu potomkov, a hlavne držať sa pri tom všetkom vo fasa forme si iste pýta celého človeka na dvadsaťštyrihodinový úväzok.

Osobne ma futbal nezaujíma. Sledovanie tejto hry je pre mňa úplná zívačka, áno, na svetovej úrovni tiež - z práve skončených majstrovstiev som nevidela ani tri sekundy. Preto by som v pohode podpísala vyhlásenie ex – futbalistu Jana P. Muchowa z nejakého starého Reflexu: (…) Fotbal moc o přemýšlení není. Střední útočník byl vyučený zedník, nemudroval a prostě napálil merunu. Byl samozřejmě nejlepší. Možná i proto jsem skončil. Fotbalisti nejsou žádní lumeni, a když jsme byli starší, přestalo mě bavit chodit na diskotéky a poslouchat Sandru.“ Ako dobre, že sa tento človek preorientoval na muziku.

Existuje však aj pohľad z opačného konca: keby sa naskytne nejaký symetricky stavaný útočník Top of the Pops kategórie, ktorý mi padne k nohám, prečo nie? Bez mihnutia môjho pekného oka sa začnem potiť na tribúnach, ochotne pretrpím nezmyselné babince s partnerkami obrancov a brankárov, aj bezstarostný úsmev si nacvičím. Na druhej strane by som tak mohla otvárať výstavy divným, ale atraktívnym mladíkom, promenádovať sa po červenom koberci v Cannes, založiť si nadáciu a flirtovať s Bonom na dobročinných žúrkach. To by bol život. Normálne idem chudnúť.