niekedy mam pocit, že sa hanbím sama za seba, za svoje pocity. za to že sa tvárim ako silná emancipovaná bytosť ktorá všetko zvládne a potom na pár dní upadnem do depky a nedokážem ani ovládnuť nutkanie nenapísať o tom.
vadí mi ako sa stále pokúšam byť silná, no znovu a znovu zlyhávam na tom, že to sama nedokážem. hnevá ma ako silne pociťujem potrebu byť milovaná, mať tu niekoho kto tu bude pre mňa alebo kto mi aspoň občas poskytne objatie.
je mi smutno zo seba samej, lebo viem veľa vecí (samozrejme nikdy nie dostatočne veľa), no nedokážem ovládnuť vlastnú slabosť, vlastné pocity.
do zúfalstva ma privádza fakt, že zúfalo nenávidím to dieťa v sebe, ktoré v nesprávnych situáciách robí hlúposti a strápňuje ma pred ľuďmi ktorých mám veľmi rada, no ešte stále nedokážem byť dospelá - hoci už by som mala.
bojím sa toho stavu keď mám chuť svoje vlastné pravdy vykričať (jemu? alebo nebodaj im všetkým?) do tváre, no napriek tomu sama pred sebou robím mučedníka a trápim samu seba o to viac, lebo veď ja som "silná" (lol)...
a to je len pár vecí z množstva....

je toto normálne?