Stroje ktoré sú schopné opravovať bunky pred nás predkladajú otázky týkajúce sa hodnoty predlžovania ľudského života. Nejedná sa o otázky dnešnej lekárskej etiky ktoré častokrát zahŕňajú dilemy výberu medzi málo rozšírenými, nákladnými a iba čiastočne účinnými terapiami. Namiesto toho sa tieto otázky týkajú hodnoty dlhého zdravého života docieleného nenákladnými prostriedkami.

Pre ľudí ktorí si vážia ľudský život a vychutnávajú si žitie nepotrebujú takéto otázky odpoveď. Ale po desaťročí poznačenom obavami z populačného rastu, znečistenia a nedostatku zdrojov sa môžu mnohí ľudia začať zpytovať po žiadúcnosti predlžovania života, takéto obavy napomáhajú šíreniu za smrť bojujúcich mémov. Takéto mémy musia byť preskúmané začerstva keďže mnohé z nich sú zakorenené v už prekonanom svetonázore. Nanotechnológie zmenia oveľa viac ako iba dĺžku ľudského života.

Získame totiž prostriedky na vyliečenie nielen seba, ale i na vyliečenie Zeme z rán ktoré sme jej spôsobili. Keďže zachraňovanie života zvyšuje počet živých, predlžovanie života prirodzene vyvoláva otázky po dôsledkoch väčšieho množstva ľudí. Naše schopnosti vyliečiť Zem čiastočne anulujú jeden z dôvodov na obavy.

Aj tak však stroje schopné opravovať bunky istotne vyvolajú množstvo sporov. Narušujú isté tradičné predpoklady týkajúce sa našich tiel a budúcností : tým utišujú dohady. Budú vyžadovať niekoľko zásadných prelomov: vďaka tomu dohady prekvitajú. Keďže sa zdá že možnosť či nemožnosť opravných strojov so sebou prináša isté dôležité témy, dáva mi zmysel zamyslieť sa nad tým aké námietky by mohli byť predložené.

Prečo nie opravné stroje?

Čo za argument by nám mohol naznačiť že sú opravné stroje opravujúce bunky neuskutočniteľné? Úspešný argument by sa musel vysporiadať s viacerými prekážkami. Musel by voľajako zdôvodniť že molekulárne stroje nemôžu opravovať či stavať nové bunky , avšak popritom by musel zaručiť že molekulárne stroje v našich telách v skutočnosti stavajú a opravujú bunky deň čo deň. Zapeklitý to problém pre oddaného skeptika! Je pravdou že umelé stroje budú musieť robiť i to čoho niesú prirodzené stroje schopné, ale podstatné je to že nebudú robiť nič kvalitatívne odlišné. Ako prirodzené tak aj umelé opravné zariadenia musia uchopiť, identifikovať a prebudovať molekulárne štruktúry. Budeme schopný zlepšiť naše existujúce enzýmy na opravu DNA pomocou jednoduchého porovnania viacerých vlákien DNA naraz, takže je zdá sa pravdivé že príroda prosto neobjavila všetky triky. Keďže tento príklad vyhadzuje do luftu všeobecný argument že opravné stroje nemôžu byť dokonalejšie ako príroda, bude vytvorenie rozumných dôvodov proti súdnosti opravných strojov asi dosť ťažkým orieškom na rozlúsknutie.

Aj tak si však aspoň dve otázky vyžadujú priame odpovede. Tak poprvé, prečo by sme mali očakávať že dospejeme v priebehu najbližších desaťročí k schopnosti predĺženia ľudského života keď sa o to ľudia snažili tisícročia a vždy zlyhali? A po druhé, keď už teda môžeme vďaka strojom na opravu buniek predĺžiť životy, prečo tak neučinila príroda ktorá predsa zdokonalovala stroje na opravu buniek počas miliárd rokov?

Ľudia sa pokúsili a zlyhali.

Celé stáročia ľudia túžili po úteku od údelu krátkeho života. Raz za čas voľajaký Ponce de Leon či liečiteľ-šarlatán vyjdú na svetlo sveta s príslubom zázračného elixíru, no doposiaľ ani jedna naozaj nefungovala. Keďže všetky pokusy doposiaľ zlyhali, mohla štatistika takýchto prípadov presvedčiť niektorých ľudí že všetky pokusy zlyhajú aj v budúcnosti. Hovoria "starnutie je prirodzené" a takéto tvrdenie sa im zdá byť dostatočne zdôvodnené samo o sebe. Isté pokroky v medicíne možno trocha zatriasli ich svetonázorom, ale i tak takéto pokroky najmä zredukovali prípady skorých úmrtí bez skutočného predĺženia dĺžky života.

Ale biochemici dneška už začali preskúmávať stroje ktoré budujú, opravujú a kontrolujú bunky. Naučili sa skladať víry a reprogramovať baktérie. Poprvýkrát v histórii skúmajú ľudia svoje vlastné molekuly a odhaľujú molekulárne záhady života. Zdá sa že molekulárny inžinieri skôr či neskôr skombinujú svoje zdokonalené biochemické znalosti so zdokonalenými molekulárnymi strojmi čo vyústi v schopnosť opravovať či omladzovať poškodené tkanivové štruktúry . Nejedná sa o žiadny div - divné by naopak bolo keby tak mocné znalosti a schopnosti nepriniesli tak dramatické dôsledky. Masívna štatistika minulých zlyhaní je jednoducho nepodstatná pretože sme sa nikdy predtým nepokúsili o vybudovanie strojov na opravu buniek.

Príroda sa pokúsila a zlyhala

Príroda bola a je staviteľkou strojov na opravu buniek. Evolúcia sa hrajkala s utváraním mnohobunkových zvierat stámilióny rokov ale i tie najpokročilejšie zvery postupne zostarnú a zomrú pretože nanostroje zostrojené prírodou opravujú bunky nedokonale. Prečo by malo byť zlepšenie tohto stavu možným?

Potkany dospejú za niekoľko mesiacov a potom za dva tri roky zostarnú a zomrú - ale ľudské bytosti sa vyvynuli do formy v ktorej žijú tridsaťnásobne dlhšie. V prípade že by bol dlhý život hlavným cielom evolúcie, žili by potkany dlhšie. Ale trvácnosť si vyžaduje svoje: oprava buniek si vyžaduje náklady v podobe energie, materiálov a opravných strojov. A tak potkanie gény usmerňujú rast potkaních tiel smerom k svižnému dospievaniu a masívnemu rozmnožovaniu namiesto pedantskej samo-opravy. Potkan ktorý by iba veľmi šuchtavo dosahoval plodného veku by bol vo väčšom nebezpečí že sa ešte pred stvorením potomkov stane mačaciou pochúťkou. Potkaním génom sa darí prosto preto že k potkaním telám pristupujú ako k odpadu. Nápodobne sa aj ľudské gény zbavujú ľudských bytostí, rozdiel je iba v tom že tak činia po niekoľkonásobne dlhšom období.

Odfláknuté opravy však niesú jedinou príčinou starnutia. Gény menia embryonálne bunky na dospelého jedinca skrze vývinový vzor ktorý sa valí dopredu istým tempom. Tento vzor je viacmenej konzistentný pretože evolúcia iba zriedkakedy mení základný dizajn. Podobne ako základný vzor DNA-RNA-bielkovinového systému ztuhol pred niekoľkými miliardami rokov, tak sa aj základný vzor chemických signálov a odpovedí z tkanív ktorý riadi vývin cicavcov nezmenil už milióny rokov. Proces starnutia v sebe istotne zahŕňa časomieru nastavenú na rozdielne rýchlosti u rozdielnych druhov i program ktorý plynie k svojmu koncu.

Nech sú príčiny starnutia akékoľvek, evolúcia má pramálo dôvodov na to aby sa ich zbavila. Keby gény dokázali postaviť jedincov schopných pretrvať v zdraví počas tisícročí, nezískali by mnoho výhod v svojej "snahe" sa množiť. Väčšina jednotlivcov by tak či tak zahynula v mladosti od hladu či ako obeť útoku , nehody, alebo choroby. Ako podotýka Sir Peter Medawar, gén ktorý pomáha mláďatám - ktorých je veľa - no poškodzuje zostarnutých - ktorých je málo - by sa úspešne kopíroval a šíril naprieč populáciou. Keď sa množstvo takýchto génov nazhromaždí jeden na druhý, zvery sa stanú naprogramovanými na smrť.

Experimenty uskutočnené Dr. Lenoardom Hayflickom naznačujú že bunky obsahujú "hodiny" ktoré odpočítavajú počet bunkových delení a zastavia deliaci proces v prípade že sa počítadlo dostane príliš vysoko. Mechanizmus podobného druhu môže pomôcť mladým zverom: v prípade že sťaby rakovinové zmeny prinútia bunky deliť sa príliš rýchlo ale zároveň sa im nepodarí zničiť ich hodiny, narastie nádor iba do určitej veľkosti. Tak by vlastne tieto hodiny zabránili neobmedzenému rastu ozajstnej rakoviny. Takéto hodiny by mohli poškodzovať starších jedincov zastavením delenia normálnych buniek, ukončujúc tak obnovu tkaniva. Zviera tak za mlada čelí menšiemu počtu rakovinových ochorení avšak čím sa stáva starším tým má viac dôvodov na sťažnosti. Gény však nepočúvajú - už preskočili na novú loď keď sa ich kópie odovzdali novej generácii Pomocou strojov na opravu buniek budeme schopný zastaviť či vynulovať takéto hodiny. Nič nenaznačuje že by evolúcia dosiahla v prípade našich tiel dokonalosti, a to ani čo sa týka hrubých štandardov prežitia a rozmnožovania. Inžinieri nespájajú počítače pomocou pomalých nervových vlákien a nestavajú stroje z jemného proteíny. Majú na to dobré dôvody. Genetická evolúcia - narozdiel od evolúcie memetickej - nebola schopná preskočiť k novým materiálom a novým systémom, namiesto toho zdokonalila a rozšírila tie staré.

Opravné zariadenia prítomné v obyčajnej bunke sú ďaleko vzdialené od hraníc možného - nemajú dokonca ani počítače ktoré ich riadia. Neprítomnosť nanopočítačov v bunkách samozrejme naznačuje že sa počítače nemohli vyvinúť - či tak jednoducho neučinili - z iných molekulárnych strojov. Príroda zlyhala pri výstavbe najlepších možných strojov na opravu buniek, no mala na to viac ako dostatok dôvodov.

Ozdravenie a ochrana Zeme

Je ľahké pochopiť prečo biologické systémy Zeme zlyhali pri adaptovaní sa na priemyselnú revolúciu. Odlesňovaním počnúc, dioxínom končiac, poškodzovali sme rýchlejšie ako dokázala evolúcia zareagovať. Popritom ako sme sa zameriavali na čoraz väčšiu produkciu potravín, tovarov a služieb nás naše používanie zhlukových technológií prinucovalo pokračovať v poškodzovaní. Ale s budúcimi technológiami by sme mali byť schopní priniesť sami sebe viac dobrého a popritom menej ublížiť Zemi. Taktiež budeme schopní postavať stroje na opravu planéty ktoré by mali dať do poriadku poškodenia doposiaľ uskutočnené. Bunky niesú všetkým čo je treba opraviť.

Zamysli sa napríklad nad problémom toxického odpadu. V ovzduší, v pôde či vode, všade je odpad predmetom nášho záujmu pretože môže poškodzovať živé systémy. Avšak každý materiál ktorý je schopný sa dostať do kontaktu s molekulárnou mašinériou života môže byť spracovaný aj inými formami molekulárnych strojov. To znamená že budeme schopní navrhnúť čistiace stroje ktoré budú odstaňovať dotyčné jedy všade tam kde by mohli škodiť životu.

Niektoré z odpadov ako napr. dioxín sa skladajú z nebezpečných molekúl ktoré sú zložené z neškodných atómov. Čistiace stroje odstránia nebezpečenstvo týchto odpadov preskupením ich atómov. Iné odpady ako napr. olovo či rádioaktívne izotopy obsahujú nebezpečné atómy. Čistiace stroje ich pozbierajú a následne sa ich zbavia. Olovo pochádza z kameňov Zeme, assemblery budú môcť olovo z opadu v baniach znova zmeniť na kameň. Takisto je možné izolovať rádioaktívne izotopy zo živých organizmov, či už sa z nich vytvoria pevné kamene alebo sa použijú drastickejšie metódy. Pomocou lacných a spoľahlivých systémov na vesmírny transport ich pochováme v mŕtvych vyschnutých pustinách Mesiaca. Pomocou nanostrojov ich budeme môcť uskladniť do samo-opravných, samo-sa-zapečaťujúcich kontajnerov o veľkosti vrchov ktoré budú prijímať energiu z púštneho slnečného žiarenia. Je to oveľa bezpečnejší prístup ako použitie pasívneho kameňa či bední.

Pomocou množiacich sa tvariteľov budeme dokonca schopní zbaviť sa miliárd ton oxidu uhličitého ktorými naša civilizácia spalujúca palivá tak zasvinila atmosféru. Klimatológovia predpovedajú že rastúce množstvo oxidu uhličitého v ovzduší kvôli svojej schopnosti zachytávať slnečné žiarenie čiastočne roztopí solárne čiapočky čo spôsobí zdvihnutie morských hladín a zaplavenie pobrežných oblastí približne v polovici 21.storočia. Množiaci sa tvaritelia by však mali tak zlacniť cenu solárneho pohonu že by mal zaniknúť dopyt po fosílnych palivách. Podobne ako stromy by mali byť aj nanostroje poháňané slnečnou energiou schopné extrahovať kysličník uhličitý z ovzdušia a ten štiepiť na kyslík. Narozdiel od stromov by im však taktiež mohli narásť hĺbkové korene na ukladanie uhlíka naspäť do uholných ložísk a ropných polí. Naspäť do miest odkiaľ prišiel.

Budúce zariadenia na ozdravovanie planéty by taktiež mali byť schopné pomôcť nám pri zaceľovaní krajinných scenérií a opravovaní poškodených ekosystémov. Banský priemysel zanechal na tvári Zeme škriabance a jamy, náš nezáujem po nej rozosial odpad. Boj s lesnými požiarmi prospel podrastu, došlo k náhrade sťaby katedrálovej priestrannosti pradávnych lesov za všakovaké kriaky ktoré sú ešte lepšou potravou pre nebezpečné požiare. Použijeme lacné, sofistikované roboty na zvrátenie týchto a iných následkov. Vďaka schopnosti hýbať horami či zeminou znova obnovia obrysy rozdrásanej krajiny. Vďaka schopnosti plieniť burinu a tráviť ju budú schopné simulovať čistiace účinky prirodzených lesných požiarov bez nebezpečia devastácie. Vďaka schopnosti dvíhať a pohybovať stromami zriedia husté lesné porasty a zalesnia obnažené kopce. Možno postavíme zariadenia veľké ako veveričky s apetítom pre starý odpad. Možno postavíme zariadenia podobné stromom s hlbokými, hlbokými koreňmi ktoré vyčistia zeminu od pesticídov a nadbytočných kyselín. Možno postavíme čističe lišajníkov ako chrobáčik veľké. Budeme schopní postaviť akékoľvek potrebné zariadenie na vyčistenie bordelu ktorý po sebe zanechala civilizácia dvadsiateho storočia.

Po takomto globálnom očistení zrecyklujeme drvivú väčšinu týchto strojov a ponecháme si iba tie ktoré budú stále potrebné na ochranu prostredia od čistejšej civilizácie založenej na molekulárnych technológiách. Tieto trvácne zariadenia budú odporovať prírodné ekosystémy všade tam kde bude treba vybalancovať či uzdraviť následky ľudskej činnosti. To, aby boli tieto zariadenia efektívne, neškodné a na prvý pohľad skryté bude vyžadovať nielen zručnosť v oblasti automatizovaného inžinierstva ale i znalosť prírody a umelecký cit.

Vďaka technológiám na opravu buniek budeme dokonca schopný prinavrátiť do života niektoré druhy. Africká guagga - zviera podobné zebre - vymrela skoro pred storočím, no kus kože zakonzervovanej v soli stále pretrváva v nemeckom múzeu. Alan Wilson z Kalifornskej univerzity v Berkeley spolu s jeho spolupracovníkmi vyextrahoval fragmenty DNA zo svalového tkaniva pripojeného k tejto koži. V baktériach tieto fragmenty vyklonovali, porovnali ich s DNA zebry a zistili - tak ako sa očakávalo - že gény naznačujú blízke evolučné príbuzenstvo.Taktiež uspeli v extrahovaní a zreplikovaní DNA zo sto rokov starej bizóniej kože a dokonca i z tisíce rokov vyhynutých mamutov ktorých telá boli uchované v arktických oblastiach večného ľadu. Tieto úspechy sú ešte stále príliš ďaleko od vyklonovania celej bunky či organizmu - vyklonovanie jedného génu ponecháva ešte 100,000 ďalších nevyklonovaných a ani vyklonovanie všetkých génov nevedie k oprave jedinej bunky - ale i tak je nám jasne naznačené že dedičný materiál týchto druhov stále existuje.

Ako som opísal v predchádzajúcej kapitole, stroje ktoré porovnávajú viacero poškodených kópií DNA molekuly budú schopné zrekonštruovať nepoškodený originál - a miliardy buniek vo vysušenej koži obsahujú miliardy kópií. Z nich budeme schopný zrekonštruovať nepoškodenú DNA a okolo DNA budeme schopný vytvoriť nepoškodenú bunku akéhokoľvek typu. Niektoré z druhov hmyzu prežívajú zimu v podobe vajíčkových buniek až do doby kým sú prebrané teplom jari. Spomenuté "vyhynuté" druhy prežijú dvadsiate storočie v podobe kožných a svalových buniek aby boli následne prerobené na plodné vajíčka a prebraté k životu pomocou strojov na opravu buniek.

Dr. Barbara Durrant, reproduktívna fyziologička zoologickej záhrady v San Diegu ochraňuje vzorky tkanív z ohrozených druhov v kryogenickej ladničke. Odmena môže byť väčšie ako si dnes mnohí ľudia dokážu predstaviť. Uloženie takýchto vzoriek tkaniva neochraňuje život určitého zvieraťa či ekosystému, ale ochraňuje genetické dedičstvo dotyčného druhu. Bolo by veľmi nezodpovedné ak by sme zlyhali v použití tejto metódy poisťujúcej nás pred trvalou stratou živočíšnych druhov. Možný príchod strojov na opravu buniek tak ovplyvňuje i naše dnešné rozhodnutia.

Vyhynutie nieje novým problémom. Pred 65 miliónmi rokov vyhynula väčšina vtedy existujúcich druhov, včítane všetkých druhov dinosaurov. V pozemskej knihe z kameňa končí príbeh dinosaurov na stránke obsahujúcej tenučkú vrstvičku ílu. Tento íl je bohatý na irídium, prvok ktorý sa bežne vyskytuje v asteroidoch a kométach. Najlepšia teória dneška naznačuje že zemská biosféra bola rozdtená úderom z vesmíru. Po výbuchu o sile stoviek miliónov megaton TNT pokryl prach nebesá a na celej planéte nastala "asteroidická zima".

Počas dlhých vekov od momentu kedy sa prvé bunky pospájali utvárajúc tak prvé červy prežila naša Zem minimálne päť veľkých vyhynutí. Iba pred 34 miliónmi rokov - tj. približne 30 miliónov rokov po vyhynutí dinosaurov - sa na dne morí usadila vrstvička sklu podobných guľôčok. Nad touto vrstvou už sa nevyskytujú fosílie mnohých druhov. Tieto guľôčky sú zamrznutou hmotou ktorá vyšplechla počas dopadu.

Meteorický kráter v Arizone je dôkazovým materiálom o nedávnom dopade o sile približne štvormegatonovej bomby. 30.Júna 1908 preťala ohnivá guľa oblohu na Sibíri a zažala les na ploche širokej stovky kilometrov.

Ako ľudia predpokladali už dlhšiu dobu, dinosauri zomreli pretože boli sprostí. Nieže by boli tak sprostí že by sa nedokázali kŕmiť, chodiť či klásť vajíčka - veď prežili 140 miliónov rokov - ale boli sprostí do takej miery že nedokázali postaviť teleskopy schopné rozpoznať asteroidy alebo postaviť vesmírne lode schopné tieto asteroidy odkloniť od kolíznej dráhy so Zemou. Vesmír obsahuje dostatok kameňov ktoré na nás môže hodiť, ale vykazujeme známky dostatočnej inteligencie na to aby sme si s nimi voľajak dokázali poradiť. Keď nám nanotechnológie a automatizované inžinierstvo dodajú schopnejšie vesmírne technológie, bude pre nás odkláňanie asteroidov jednoduchou záležitosťou; pravdupovediac sme toho schopní už i s technológiami dneška. Je v našich silách Zem nielen vyliečiť ale ju aj ochrániť.

Dlhý život a populačné tlaky

Ľudia vo všeobecnosti túžia po dlhšom a zdravšom živote, ale predstava dramatického úspechu v tejto oblasti ich istým spôsobom znepokojuje. Nepoškodí dlhšia životnosť kvalite živote? A aký bude mať vplyv táto predstava dlhodobého života na naše momentálne problémy? Ajkeď je obtiažne predvídať mnohé z následkov, niektoré sa predvídať dajú.

Predstavme si napríklad prípad v ktorom stroje na opravu buniek dokážu predĺžiť dĺžku života, čím dôjde i k nárastu populácie. V prípade že by všetko ostatné ostalo na rovnakej úrovni, znamenalo by väčšie množstvo ľudí všadeprítomné davy, znečistenie a nedostatok . Ale všetko ostatné neostane na rovnakej úrovni: tie isté pokroky v automatizovanom inžinierstve a nanotechnológiách ktoré prinesú na svetlo sveta stroje na opravu buniek nám totiž pomôžu uzdraviť Zem, ochrániť ju a žiť na nej oveľa ľahšie. Budeme schopní vyprodukovať ako nevyhnutné tak i luxusné predmety bez toho aby sme znečistili ovzdušie, pôdu či vodu. Získame zdroje a utvoríme výrobky, no nerozrušíme popritom baňami krajinu , nerozosejeme po nej fabriky. Vďaka efektívnym tvariteľom ktorí budú schopní utvárať trvácne výrobky budeme produlovať veci o väčšej hodnote a s menším odpadom. Na tejto planéte bude môcť žiť viac ľudí bez toho aby sme viac ubližovali Zemi - či jeden druhému. To všetko v prípade že sa naučíme využívať naše nové schopnosti k dosiahnutiu cieľov ktoré sú dobré.

Ak človek vníma nočnú oblohu ako temnú stenu a očakáva že sa technologický pokrok so škrípotom zastaví, prirodzene dospeje k názoru plného obáv z toho že dlhožijúci ľudia budú nadbytočnou záťažou v "prehustenom a chudobnom svete našich detí". Tento strach vyviera z ilúzie že život je hra s nulovým súčtom, z ilúzie že prítomnosť viacerých ľudí znamená rozsekávanie malého koláča na tenšie a tenšie časti. Ale popritom ako sa staneme schopnými opravovať bunky sa staneme schopnými vytvárať replikujúcich sa tvariteľov a vysokokvalitné vesmírne lode. Naši "úbohí" potomci budú zdielať svet o veľkosti slnečnej sústavy, so všetkou jej hmotou, energiou a potenciálnym životným priestorom pri porovnaní s ktorým sa naša planéta javí ako trpaslík.

A tak sa pred nami otvára éra rastu a prosperity ktorá do dnešných čias nemala obdoby. Avšak i slnečná sústava je konečná a hviezdy sú tak vzdialené... Aj ten najčistejší, na princípe tvariteľov založený, pozemský priemysel bude produkovať nadbytočné teplo. Obavy týkajúce sa populácie a zdrojov ostanú naďalej podstatnými pretože exponenciálny rast replikátorov - ako sú napr. ľudia - je eventuálne schopný vyčerpať akúkoľvek konečnú surovinovú základňu.

Znamená to však že máme svoje životy obetovať, aby sme tak oddialili takýto stav? Niektorí z ľudí sa možno dobrovoľne obetujú, no mnohému tým nepomôžu. Pravdupovediac bude mať dlhší život neveľký vplyv na základný problém: exponenciálny rast ostane exponenciálnym rastom nezávisle od toho či ľudia zomrú mladí alebo budú žiť neurčito dlho. Martýr ktorý sa rozhodne zomrieť v skorom veku tak oddiali celú krízu možno o niekoľko zlomkov sekundy - ale spolovice tak oddaná osoba by dokázala celej veci pomôcť viac v prípade že by sa zapojila do hnutia ktoré by sa snažilo vyriešiť tento dlhodobý problém. Veď nieje žiadnym tajomstvom že mnohí ľudia odignorovali obmedzenia rastu už i v prípade samotnej Zeme. Kto iní ako tí dlho-žijúci sa pripraví na pevnejšie a oveľa vzdialenejšie hranice rastu ktoré nás čakajú v svete mimo Zem? Tí ktorých trápi problém obmedzení z dlhodobého hľadiska urobia ľudstvu najlepšiu službu tým že ostanú nažive, a s nimi aj ich varovné slová.

Dlhý život so sebou taktiež prináša hrozbu kultúrnej stagnácie. Keby bol toto naozaj problém nevyhnutne súvisiaci s dlhým životom, ťažko povedať čo by sa ním dalo urobiť - možno vystrielať gulometom všetkých dôchodcov za to že sú skalopevne presvedčení o istých svojich pravdách? Našťastie minimálne dva faktory tento problém istým spôsobom zredukujú. Tak poprvé - v svete s otvorenými hranicami sa budú môcť mladí vysťahovať preč, vybudovať nové svety, otestovať nové myšlienky a následne sa posnažiť o presvedčenie tých starších o vhodnosti zmeny. V prípade že neuspejú, prosto ich zanechajú tam kde boli. Po druhé - ajkeď budú ľudia starý vekom, ich telá a mozgy budú mladé. Starnutie spomaluje ako učenie tak i myslenie podobne ako spomaluje i iné fyzikálne procesy; omladzovanie ich znova urýchli. Keďže je ľudské telo ohybné najmä vďaka mladistvým svalom a šľachám ostáva len dúfať že mladistvé mozgové tkanivo spôsobí dostatočnú flexibilitu mysle dokonca i potom čo nasiakla múdrosťou rokov.

Dôsledky plynúce z očakávaní

Dlhý život nebude patriť medzi najzávažnejšie problémy budúcnosti. Dokonca ich pomôže vyriešiť.

Zamysli sa nad jeho efektom na chuť ľudí započínať vojny. Fakt starnutia a smrti robil jatky na bitevnom poli v istom zmysle pochopitelnejšími: ako sa vyjadril Homér skrze Sarpedóna, trójskeho hrdinu "Ach drahý priateľu, keby sme sa len, uniknúc z tejto vojny, dokázali vyhnúť starnutiu a smrti, azda by sme tu nebojovali takto zbytočne; ale teraz, v čase keď na nás doliehajú toľké z mnohých smrtí, potlačme na seba a získajme tak česť. A keď nie, aspoň ju odovzdáme mužom iným".

Ale bude to vôbec žiádúce ak nás nádej vyvierajúca z dlhého života a úniku od smrti odvráti od bojového pola? Možno tak akurát dôjde k odvráteniu malých konfliktov ktoré prerastú do nukleárneho holokaustu. Nápodobne tak možno dôjde k oslabeniu našeho rozhodnutia brániť sa celoživotnému útlaku - v prípade že nezoberieme v úvahu aké množstvo života ešte musíme obrániť. Nápomocnou možno bude i odmietnutie druhých umrieť kvôli rozhodnutiu vodcu.

Očakávania odjakživa utvárajú rozhodnutia. Nielen naše osobné ozhodnutia ale i naše inštitúcie reflektujú naše presvedčenie že všetci dnes dospelí jedinci v priebehu niekoľkých desaťročí zomrú. Zamysli sa nad tým ako práve toto presvedčenie prebúdza v človeku túžbu získavať, ignorujúc tak budúcnosť v snahe o dosiahnutie prchavej rozkoše. Zamysli sa nad tým ako nás toto očakávanie smrti oslepuje pri pohľade do budúcnosti, ako znemožňuje náhľad na dlhodobý prospech plynúci zo spolupráce. Erich Fromm hovorí: "V prípade že by jedinec žil päťsto či tisíc rokov, takýto rozpor ( medzi osobným záujmom a záujmom spoločnosti ) by neexistoval, alebo by bol aspoň niekoľkonásobne menší. A tak by mohol v radosti žitia žať to čo zasial v strasti; utrpenie istého historického obdobia ktoré prináša ovocie v období ďalšom by prinieslo ovocie i pre neho." To či budú alebo nebudú ľudia žiť pre samotnú prítomnosť je nad rámec otázky ktorá znie: možno očakávať naozaj podstatnú zmenu k lepšiemu?

Očakávanie dlhšieho života v lepšej spoločnosti môže čiastočne zneškodniť isté politické pliagy. Ajkeď je isté že korene ľudských konfliktov sú príliš hlboko a silne upevnené aby sa dalo očakávať že ich vyrveme von voľajakou jednoduchou premenou, môžme aspoň dúfať že prísľub nesmierneho bohatstva budúcnosti istým spôsobom zmierni boj o omrvinky dneška. Problém konfliktov je vážny a potrebujeme v ňom všetku moc ktorú možno získať.

Predstava osobného rozkladu a smrti vždy istým spôsobom špatila myšlienky týkajúce sa budúcnosti. Obrazy znečistenia, chudoby a nukleárneho zániku sú zodpovedné za to že dnešný výhľad do budúcnosti je takmer neznesiteľný. Ale s malou štipkou nádeje na lepšiu budúcnosť a času kedy si túto budúcnosť budeme môcť vychutnať sa hľadí vpred o niečo príjemnejšie. Keďže je súčasťou stávky i naša vlastná osoba, sme celou celou vecou zaujatí o niečo viac. Väčšie množstvo nádeje a silnejší pohľad vpred prospejú nielen dnešku ale i tomu čo nastáva; dokonca dochádza k zvyšovaniu pravdepodobnosti toho že my sami prežijeme.

Z dlhšieho života vyplvýva väčšie množstvo ľudí. To však nebude príčinou radikálneho zhoršenia populačného problému zajtrajška. Očakávanie dlšieho života v lepšom svete so sebou prinesie ozajstné výhody tým že pozornosť ľudí upriami na budúcnosť. Všeobecne sa dá povedať že dlhý život spoločne so všetkými očakávaniami s ním súvisiacimi sú pre spoločnosť je cestou dobrou, zatiaľčo nútené skrátenie dĺžky života na vek tridsiatich rokov by bol cestou zlou. Mnohí ľudia túžia po žití dlhých a zdravých životov. Aké sú však výhľady pre dnešnú generáciu?

Pokroky v predlžovaní života

Vypočuj si Gilgameša, kráľa Uruku:

Pohľiadol som na druhú strany steny a uvidel som ako rieka nesie telá, a to je i mojim údelom. Vskutku som si istý že je to tak, pretože i ten najvyšší z ľudí sa nedokáže dotknúť nebies a ani tí najväčší z najväčších nedokážu obsiahnuť zem.

Od doby keď sumerskí pisári na hlinené tabuľky zapísali Epos o Gilgamešovi uplynuli štyri tisícročia. Doba sa zmenila. Muži priemernej výšky dosiahli nebesá a obišli Zem. Musíme si i my - deti Vesmírneho veku, Biotechnologického veku, Veku prielomov - stále zúfať pri pohľade na bariéru rokov? Alebo sa naučíme umeniu v predlžovaní života dostatočne skoro na to aby sme zachránili seba a tých čo milujeme od rozkladu?

Tempo pokroku v biomedicíne v sebe ukrýva istý prísľub. Najpodstatnejšie neduhy veku - srdcové choroby, mrtvice a rakovina - sa postupne podriaďujú našej liečbe. Štúdie mechanizmov starnutia začínajú prinášať ovocie a vedcom sa dokonca podarilo predĺžiť dĺžku života niekoľkým druhom zvierat. Dá sa predpokladať že pokrok sa bude zrýchľovať keďže vieme že poznatky vedú k novým poznatkom a nástroje k novým nástrojom. Dokonca aj bez strojov na opravu buniek existujú dôvody očakávať pokrok v spomalení a čiastočnom zvrátení starnutia.

Ajkeď budú tieto pokroky prospievať ľuďom všetkých vekov, najväčší prospech prinesú mladým. Tí čo dokážu prežiť dostatočne dlho zdá sa dosiahnu čas kedy bude možné proces starnutia úplne zvrátiť: k čomu dôjde najneskôr v období pokročilých strojov na opravu buniek. Až potom, a nie skorej, budú ľudia zdravší a zdravší čím budú starší, budú ako víno ktoré naberá postupom času nové kvality a nie ako mlieko ktoré sa postupom času kazí. Budú môcť, v prípade že sa tak rozhodnú, znova získať bezchybné zdravie a žiť potom dlho, veľmi dlho.

Vo veku tvariteľov a lacných vesmírnych letov tak budú mať ľudia k dispozícii nielen dlhý život ale i dostatočný priestor a zdroje na to aby si ho dokázali vychutnať. Otázka ktorá teraz možno trpko spočíva na tvojom jazyku znie: "Kedy?...Ktorá generácia bude tá posledná ktorá zostarnie a zomrie, a ktorá generácia bude tou prvou ktorá zvíťazí a prerazí?" Už i dnes zdieľa mnoho ľudí očakávanie že starnutie bude skôr či neskôr porazené. Je smrť pre tých čo sú dnes nevyhnutná? Je našim údelom pretože sme sa narodili príliš skoro? Odpoveď nás na jednej strane zarazí, na druhej strane nás osloví svojou jasnosťou.

Na to aby sme uspeli na ceste k dlhému životu je potrebné žiť dostatočne dlho na to aby sme sa dočkali obdobia strojov na opravu buniek. Pokroky v biochémii a molekulárnych technológiách život o niečo predĺžia a v tomto získanom čase ho predĺžia ešte viac. Začíname s využívaním liekov, diét a cvikov na to aby sme si predĺžili svoj život. V priebehu niekoľkých desaťročí prinesú so sebou pokroky v nanotechnológiách prvé primitívne stroje na opravu buniek - a vďaka použitiu automatizovaného inžinierstva budú tieto primitívne prvé pokusy takmer okamžite nasledované pokročilými strojmi. Neostáva nám nič iné len hádať kedy k tomu dôjde, ale v tomto prípade nám odhad poslúži lepšie ako otáznik.

Predstav si niekoho komu je dnes tridsať. Za ďalších tridsať rokov dôjde k mnohým ďalším pokrokom v biotechnológiách, zatiaľčo tento človek dosiahne iba šesťdesiatku. Štatistické tabuľky ktoré nepredpokladajú akýkoľvek pokrok v medicíne tvrdia že dnešní tridsaťročný americký občan môže očakávať že bude žiť ešte ďaľších 50 rokov - tj. približne do roku tridsiatych rokov 21. storočia. Takmer rutinné pokroky - mnohokrát demonštrované na zvieratách - zdá sa pridajú do tejto doby prídajú roky, možno i desaťročia k dĺžke života. Púhe začiatky technológie na opravu buniek budú snáď schopné predĺžiť život o niekoľko desaťročí. V sratke - zdá sa že bude v schopnostiach zdravotníctva obdobia rokov 2010, 2020, 2030 aby predĺžili život nášho tridsaťročného subjektu do éry rokov štyridsiatych a päťdesiatych 21.storočia. Takže zdá sa že aspoň tí mladší ako tridsať rokov - a pravdepodobne i tí čo sú podstatne starší - môžu hľadieť - aspoň neisto - vpred, k tomu ako zdravotníctvo postupne preberie kontrolu nad ich procesom starnutia a doručí ich bezpečne do veku bunkových opráv, entuziazmu a neurčitej dĺžky života.

Keby bolo toto všetko čo sa dá povedať, bol by pravdepodobne predel medzi posledným na ceste skorej smrti a prvým na ceste dlhého života záverečným zlomom medzi generáciami. A čo viac, celá ta drtiaca neistota týkajúca sa vlastného osudu by bola pravdepodobne dôvodom na odsunutie celej záležitosti do podvedomého bludiska znepokojujúcich špekulácií.

Avšak je toto naozaj náš prípad? Zdá sa že existuje jeden spôsob na záchranu životov, spôsob ktorý síce spočíva na použití strojov na opravu buniek , avšak využiteľný i dnes. Ako bolo povedané v poslednej kapitole, opravné stroje budú schopné zahojiť tkanivo v prípade že bude zachovaná jeho esenciálna štruktúra. Schopnosť tkaniva metabolizovať a opravovať sa už nieje dôležitou, celé sme si to ukázali na príklade biostázy. Biostáza, tak ako bola opísaná, použije molekulárne zariadenia na zastavenie činnosti a ochranu štruktúry poprepájaním, vzájomným ukotvením bunkových molekulárnych strojov medzi sebou. Nanostroje zvrátia biostázu do pôvodného stavu tým že opravia molekulárne poškodenia, odstránia ukotvenia a nakoniec pomôžu bunkám - a teda i tkanivám, orgánom a celému telu - aby sa opäť vrátili do normálneho stavu.

Dosiahnuť éru strojov na opravu buniek je kľúčom k dlhému životu a zdraviu, keďže v tejto ére budú vyliečiteľné už skoro všetky fyzické problémy. Tento vek možno dosiahnuť tak že ostaneme nažive a aktívnymi počas všetkých tých nadchádzajúcich rokov - ale toto je iba cesta ktorá je najviditeľnejšia, cesta ktorú nieje nutné si predstavovať keďže ju máme priamo pred očami. Pacienti dneška totiž mnohokrát hynú z dôvodu zlyhania srdcovej činnosti zatiaľčo mozgové štruktúry v ktorých je uložená pamäť a osobnosť ostávajú neporušené. Je možné aby v takýchto prípadoch zdravotná technika dneška dokázala zastaviť biologické procesy a dostať tak pacienta do takého stavu ktorý by zdravotná technika zajtrajška dokázala zvrátiť? A ak to možné je, je nejedna dnešná smrť predčasne diagnostikovanou, a teda smrťou zbytočnou.