"Prepacte, ze som hluchonemy", takto nemo zacinala tuzba osoby zarobit par drobnych, ktore beznemu cloveku neuskodia, a niekomu urcite pomozu. Smutne oci vidiace prave nadej v tych mojich pozerali, lebo ineho zmysloveho suseda schopneho komunikacie nemali. "nemam moznost si najst pracu, snazim sa zarobit predajom tychto obrazov" pokracovalo dalej. Na to som podisiel blizsie, zobral penazenku zivajucu prazdnotou, a 75% z nej putovalo za jeden velmi pekny obraz. "Prepacte, ze som hluchonemy", ako keby niekomu nieco urobil.. Ako keby blizil celemu svetu a uz len za svoju pritomnost sa musi hanbit.. Ved je to clovek, preco to mnohi nechapu a stale iba kyvaju nad nimi rukami a nechcu radsej o nich pocut..?

Dnes ma zastavila trojica ludi, z toho jeden mal zjavny problem s chodzou, pytali sa, ci by som ho mohol zaviest domov. Nieco mal s protezou na nohe... Uz len ta predstava protezy na nohe, mi nebola prijemna... taka lutostiva, sadol si do auta a odviezol som ho mozno km domov. Jeden obycajny kilometer a ako dokaze pomoct a mozno jeden dobry skutok, a tiez pomoze. Pri vystupovani sa s bolestou opytal, ci je nieco dlzny a mavnutim ruky som naznacil, ze nech sa drzi a ide domov. Ved za dobry skutok sa peniaze nepytaju a rozhodne ani nie za par deci spalenej nafty.

Takze to je dobrych skutkov, som si dnes odpustil aj kostol :D niekedy mam pocit, ze radsej budem robit tie skutky ako kostol :)