total descendants:: total children::20 21 ❤️
|
Tak a je tu ten den.. mam 18. Takzvana hranica dospelosti.. a viem, rovnako ako vedia vsetci, ktori nou presli, ze okrem zmeny jednej cislice pri vyplnani formularov sa vobec nic nezmeni. Az casom.. Vobec sa necitim dospelo, stale mam chut robit blaznive veci, stale mam chut obcas sa spravat smiesne a detinsky.. O com je vlastne dospelost? Spravat sa rozumne a zodpovedne? Spravat sa tak, ako si to vyzaduje spolocnost, v ktorej zijeme? Ved tym len uzatvarame samych seba do malych akvarii s obmedzenym pohybom a moznostami.. Robime veci, ktore robia vsetci bez toho, aby sme to sami chceli urobit. A to ma stve. Ako napisala jedna francuzska spisovatelka: Moje srdce je ako velke prazdne vrece. Obrovske vrece, zmestilo by sa don mozne aj nemozne a napriek tomu v nom nic nie je.. Presne tak. Srdcia mnohych ludi su prazdne, pretoze nerobia to, co citia.. prave tym sa srdcia predsa naplnaju. Stale viac prichadzam na to, ze skutocne plne srdcia maju len 2 skupiny ludi. A ani jednu neberieme vazne.. jednu zatvarame do detskych jasiel a druhu do blazincov. Preco je take nepripustne robit to, co chceme.. co citime.. preco na mna pozeraju divne, ked sa rozhodnem tancovat v dazdi? A pritom viem, ze aj oni by chceli.. tancovat v dazdi, behat nahi po lukach, usmievat sa na neznamych ludi, kricat z plnych pluc: "Milujem zivot!".. Ved vsetko, co ide zo srdca, je spravne.. nedovolme rozumu predbehnut srdce..to musi mat vzdy naskok.. Tak si teda k narodeninam zelam, aby som nezabudla pocuvat hlas svojho srdca a aby som aj pocas navalu povinnosti a zodpovednosti do vsetkeho davala kus seba, cerpala zo svojho vnutra.. a aby som aj o desat, dvadsat, tridsat rokov bola schopna tancovat v dazdi a milovat zivot.. |
| |||||||||||||||||||||||||