Som v tme, slzy slnka v podobe svetlého majáka ležia nechcené na zemi. Klesla som na plesnivo zapáchajúcu hlinu a trhane sa na nej otáčam. Môj hnev je ako slučka, ktorá sa každým záchvevom pritiahne. Zakašlem sa vdýchnutím čiastočiek zdúvajúceho sa citu. Strčím si prsty do krku a vyvrátim všetko nepovedané. Schovám sa na dno a vykopem si vlastný hrob, nižšie ako ostatné, pretože nestojím za toľko ako ostatní. Som pod nimi, som len človek so slabou dušou, nepriebojná a nechcená. Na dlani odpočítam posledné sekundy žijúcej hmoty a oprášim vlastný náhrobok. Neviem, čo je to smiech, taký ľahký a cvengavý, taký čo rozosmeje okolie a ťažko opúšťa tvár. Moje priliehavé emócie mám rozdelené do prenikavého systému zvanom diera. Pery vyschli zabudnutím, už nie je nikto, kto by ich ovlažil, kto by ich uchopil a uctieval ako svoju modlu.. kedysi jedného takého poznali, tiekli mu slzy, keď sa ich dotýkal, hladil ich ako pierkom a miloval , keď sa usmiali.. dnes sa ten človek zmenil, na tvári mi ostali hnedasté modriny od zúfalého úniku.
A pery? tie som si dorezala od vlastnej nenávisti, zahrabala som spomienku na ne, jediné , čo mám, je bolestná láska.. topiaca sa v tme, ako smrteľné slzy slnka..