1.00 - vypínam počítač, ľahnem do postele, počúvam zero 7 a snažím sa zaspať. Nedarí sa mi, v hlave plno myšlienok a okrem toho dajako som si za posledný mesiac prehodila deň s nocou. Zo Zelenej vody sa šíria zvuky bubnov, čo mojej snahe zaspať vôbec nepomáha.

2.00 - ešte stále nespím, zapínam svetlo, vyťahujem knižku, čítam:

„Chcel by som spadnúť z veľkej výšky
Keď vzlykot dažďa prestane
Vlhký smiech pootvorí oblok
Na príchod ešte času dosť
Prešla už štvrťhodina potom polhodina
lepkavé hodiny sa míňajú
Už naposledy nastúpime do vlaku
Ďaleko máme do úsvitu
Či človek príde stade a či z väčšej diaľky
Aj tak vždy zostúpi tu
V ulici pustej kde nik neprichádza
Mihne sa povoz jediný
Znie smutný nápev človek sa vždy k nemu vracia
Všetko sa krúti rýchlejšie než čas
Tí vtáci ktorých vietor poodnáša zas
Zrkadlo na mňa hľadí a sa usmieva
Hodiny takty odbíjajú
Pre moje srdce ktorého bôľ trápieva
A nové rany novú bolesť dajú
Ticho sa vznáša v povetrí
Izba je malá zdá sa
A preto nevie v spánku ustrážiť
Sny tratiace sa z filmového pása“

O tretej zhasínam, s tým že musím zaspať aj keby čo...

4.05 - zvoní budík, vstávam. Rýchlo( no v mojom prípade sa o rýchlosti veľmi hovoriť nedá) umyť, obliecť, urobiť kávu. Ešte som bratovi zatvorila okno a prikryla ho, niečo mi rozpráva o Lordovi Voldemortovi a horkruxoch..

4.30 - už prechádzam námestím. Z baru sa ozýva hlas nejakého nemeckého speváka...stretám pekárenské auto, šofér sa na mňa usmeje.

Je päť hodín, otváram stánok, vypínam alarm. Zrazu začne hučať, snažím sa ho vypnúť, stláčam všetky gombíky..nič, hučí si ďalej..asi som zobudila celé sídlisko a všetkých ľudí v nemocnici..je mi to ľúto, ale sľubujem že nabudúce sa to už nestane. Už viem, čo mam robiť.
Rýchlo zapnúť všetko, prebrať poštu, spraviť remitendu, spočítať všetky noviny a časopisy. ( bože, prečo všetci musia čítať ten hlúpy Nový Čas..323, nesedí. Ešte raz 324, stále zle. Na tretí pokus 325..super. Otváram výklady, vymieňam nové časopisy..

Je šesť hodín, robím si druhu kávu a prichádza prvý zákazník:
„Jeden Nový Čas a Petry krátke.“
„Dobré ráno, krátke Petry nemáme, sa už nevyrábajú.“
„Ako je to možné, ja chcem krátke Petry“.
„Žiaľ krátke Petry už nemáme...“
Nevadí, uložím späť Nový Čas ku svojim ďalším 324 kamarátom a sledujem ľudí, stojacich pred potravinami, čakajú kým otvoria. Je trištvrte na šesť a pred obchodom je 18 ľudí..

Pred stánkom zastavil mercedes. Vystúpi z neho pani v bielom kostýme:
„Jedny Slimky.“
„Dobrý deň, 59 korún poprosím.“
„Dáva mi 5000ku. „Žiaľ nemám vám vydať, je ešte len sedem hodín a včera bola inventúra. Mrzí ma to.“
„To si ako predstavujete, mi vôbec povedať, že mi nemáte vydať. Láskavo s tým niečo urobte,“ kričí na mňa..
„Je mi to naozaj ľúto, ale ja tu nemám 4941 korún.“
„To snáď nie je pravda, ešte si aj drzá, zavolaj mi vedúcu. V tomto štáte je všetko možné, človek si nemôže kúpiť ani jedny cigarety.“
Ticho sa usmievam, možno by som mohla byť aj asertívnejšia (ale načo sa rozčuľovať). Medzitým už stoja v rade traja ľudia - teta, ktorá zviera v ruke 10 korunáčku na Nový Čas (opäť sa po roku vidíme):
„Nič si z toho nerobte, ľudia sú všelijakí,“ vraví mi,
ujo s vlčiakom Nerom. Podávam mu Pravdu:
„Si to pamätáte? Ďakujem pekne,“ milo sa na mňa usmeje, „ pekný deň vám prajem.“
Pani ešte stále stoji pred stánkom a vykrikuje, že ona to takto nenechá, nech si nemyslím...
(možnože aj ja by som bola taká., keby mám mercedes a platím 5000korunáčkami, možnože...)

Ladím rádio, nedarí sa mi. Stále to hlúpe rádio, s ešte hlúpejšími pesničkami.( práve spieva, túším No Name, o tom že spieva, ten čo nevie spievať. Ani nevie, akú ma pravdu). Konečne.
Na fm_ku super hrajú, pospevujem si. ( „ Viem, že sa dívaš, keď ticho snívam, slnko nočným lampám neverí. Podaj mi krídla, poskytni lásku, možno ťa raz ráno prebudím...“).

Predávam Nové Časy (veľa Nových Časov:), niekoľko Televízii a krabičky cigariet, ľudí chodí stále dosť. Nestíham si prečítať ani dnešné Sme. Pomaly sa blíži 11ta hodina.
Zrazu sa spustí detský plač. Pozerám, čo sa deje. Pri stánku čupí dievčatko a hľadí na bábiku vo výklade za 10 korún ( no neviem čí a to dá nazvať bábikou, ale dajme tomu):
„Mami, prosím, pozri aká je milá.“
„Nie, som povedala,“ zvýši hlas, „poď, musíme isť do obchodu.“
„Ale mami, ja budem poslúchať.“
„Nie!“. Mama odchádza do potravín. Dievčatko stále hľadí do výkladu. Vytiahnem bábiku a podávam jej ju.
„Toto je bábika Alžbetka, pošepkala mi že u teba v izbe jej bude určíte lepšie ako tu vo výklade, kde na ňu stále svieti slniečko.“
Dievčatko prestáva plakať, hľadí na mňa. Dávam jej bábiku.
„Určite,“ usmeje sa, poďakuje, zasvietia jej očká a uteká za mamou.
Po chvíli príde mamička a dáva mi desať korún.
„Nie, to nie je treba, to bol darček, a bez tak v detskej izbe je bábikám lepšie.“
Zjavne nechápe, nevadí ( mala by si asi prečítať Malého princa).

Je jedenásť hodín, zatváram stánok. Spočítať peniaze, všetko vypnúť (všetko sedí našťastie).Ešte ten nešťastný alarm. a môžem isť.

12.00 - prichádzam domov, na stole už rozvoniava opečená cukina s jogurtovo-cesnakovou omáčkou. (mňam).

Zrazu neviem čo robiť, vypijem kávu a letím von.
Kráčam iba tak, v ušiach slúchadla. Až prídem na lúku. Trhám si lúčne kvietky („ Nevädza, kúkoľ, vlčie maky, život je taký...“). Viažem z nich kyticu, dám mame (sa poteší). Pletiem si veniec, upnem si ho na hlavu, behám po lúke, oblečené mam oranžové šaty, ktoré sa krásne krútia. Cítim sa ako víla. Nikde nikoho. Unavená ľahnem do trávy, zatváram oči a snííívam. Zrazu ma prebudí...on.. Dohovie koľko sedel vedľa mňa, ani sa nepohol, iba tíško sedel a pozoroval ma. Mal krásne biele krídla. (Niekedy sa dá rozumieť aj bez slov...)

Zvoní telefón. Odletel aby ma nerušil..
„Kristínka, prosím ťa mohla by si prísť, trošku sa mi zatočila hlava a spadla som. Nemôžem sa postaviť a musím si pichnúť inzulín o štvrtej.“
„Jasne babi, už letím.“
Bežím. Och, babička, preboha.
Hľadám inzulín, podávam ho babičke. Babička vstane, hneď sa pýta, že čo si dám jesť, že mi kávu spraví. Trošku som s ňou posedela, porozprávala mi čo nové. Podáva mi čokoládu:
„To je od suseda, za to, že si umyla okno na schodisku. On mal službu. ( chudák, minulý mesiac mu zomrela žena, vyzeral dosť utrápene).
Vyvenčím babičke psa a kráčam pomaly domov.

Navštívim ešte morušu. Vieš, už som ti ju spomínala. Hovoril mi o nej ten fialkový krókus, aby som ju určite navštívila, že si ju isto obľúbim...Fialka bola síce proti, si myslela že sa na nich vykašlem, ale nakoniec súhlasila.
Morušu som si naozaj obľúbila. Vždy sa s ňou môžem porozprávať a ešte si môžem natrhať jej plodov koľko chcem. Nie ako s čerešňou. Egoistka jedna. A hlavne, v morušiach nemajú svoj domov červíky.
Musím už isť. Ešte mám veľa práce s inventúrou. Pekne sa rozlúčim, s tým že zajtra prídem zas. (Musím ťa s ňou zoznámiť. Určite sa jej budeš páčiť).


Urobím si čaj, sadám na balkón, fúka silný vietor, asi bude pršať. Nevadí, veď aj tak mám mokré vlasy...