Slovenským Internetom sa nesie plač a bedákanie pravičiarov, ktorí si už kvôli výsledkom volieb balia kufre a idú emigrovať niekam do preč.

Akoby som bola jediná, kto v tejto dobe sa sťahuje druhým smerom - z Čiech do Slovenska.

Prezerám si izbu, ktorej som bývala posledných pár rokov. Beriem do ruky predmety, ktoré tu zatiaľ nechávam. Knihy sa do rúk brať neodvážim, to by som sa neodsťahovala ešte mesiace.

Mám rozporuplný pocit. Blavu ako mesto nemám rada, to asi tým, že na Slovensku som len obyčajný vidiečan. Zato Prahu som zbožňovala ešte ako malá. Ale už mám tej češtiny dosť. Chcem byť doma, chcem, aby okolo mňa znel môj rodný jazyk, chcem čítať nápisy v slovenčine, chcem myslieť po slovensky.

Chcem byť doma.

Mám pred sebou úplne prázdnu budúcnosť. Kamkoľvek vykročím, bude to krok do neznáma. Tú jedinú známu cestu som si zakázala, tie ostatné... no, uvidíme, kam ma zavedú a čo na nich nájdem.

Aj problém križovatky som si už vyriešila. Zlo je zlé, dobro má zmysel. Budem sa snažiť konať dobro, alebo zhnijem v neproduktívnej lenivosti, tak ako som hnila doteraz. Môj problém.

Tak vykroč!


(a nezajebávaj sa furt s tými hrami, holka, máš na viac než zabíjať trolov)