Je to asi to asi rok.. vraciam sa k tomu cca 2x mesačne. Jednoducho mu vyčítam celý jeho prístup ku mne, snažím sa ho hľadiť mojou láskou, ale on mi ju vždy nejakým spôsobom pokrčí a šmarí rovno do tváre. Ponižuje ma neustále sa dožadovať, srdiečko, záleží ti na mne? chlapi, plný citov, ale závratnej jednoduchosti. Všetko je niečím dané, veď vieš, že ťa mám rád, prečo sa ma to stále pýtaš? A pýtať sa aj budem, po tých nádherných piatoch rokoch povedať niekomu "ľúbim ťa" by nemal byť žiadny problém, možno skôr zvyk. Krátkymi vetami odbije moju zvedavosť a mňa to vyprovokuje, začnem byť kúsavá a sarkastická, zo slov vymodelujem bojový tábor a každou secundou ta ostreľujem zo svojho malého zákopu. Potom je všetko moja vina. Ostanem obvinená ako ľahostajná, ako tá, čo má paranoye alebo tá, čo dáva všetkým veciam prílišnú detailnosť. Niekedy skrátka slovo nič neznamená a stým sa ja neviem zmieriť. Tak ako okuliare chránia oči, alebo sa dvere zatvárajú, každá maličkosť k niečomu slúži. Vyprchávam ako pena vo vani, horím a plápolám, topím sa, dusí ma hlina medziľudských vzťahov. Ako keď sa milujeme a ja sa ti celá odovzdám, keď môj pridusený výkrik zarezonuje tichou ozvenou, vtedy sme jedno, tak ako kedysi, keď sme boli puboši..
Láska sa stráca, každému sa presype pomedzi prsty.. paradoxom je to, že nás už spája jedine hnev. ...
príjemné afrodiziakum...