Bol to fasa žúr. Stáli sme v záhrade, už bolo ráno, akurát dymové signály na rozlúčku. Naraz došli týpci, nejakí gotici. Nevenoval som im pozornosť, vlastne nikto. Nikto im nepodal fajku, nikto sa s nimi nebavil. Týpci to zrejme nezvládli a naraz pozerám a oni berú Johnnyho. Do auta. A už s ním ťahajú bohviekam. Pozerám a to bol John Lennon, ty vole! Normálne uniesli Johna Lennona. Akože toto čo už je. Až taká hmla mi zostala. Ty vole! Sme išli ku mne nakoniec a sme rozmýšľali že čo ďalej. Šak to nejde toto, to si nemóžu dovoliť– hovoril Duško. Kde sme– povedal Lubo. U mňa- hovorím. A sme rozmýšlali že čo ďalej. Šak poďme potom ku mne- zadrel Lubo. No museli sme sa válař. Válať- som mal českú klávesu. Ale prešlo nás to skoro, lebo niekto si všimol, že dole, jak stávajú hasiči, pristala tá čierna limuzína. A týpci začali vystupovať, najprv brýle, manžety, šecko jak má byť. Originál štýl- povedal ešte Duško. Tak že rýchlo zdrhneme a hotovo, žiadne že stretneme sa u Luba. Aj tak nikto nevedel kde býva. (Lubo bol taká medúza čo dal Bruno na Azet.) Som išiel prvý akože, dal som si mokasíny, asi že potichu chodia, neviem. Ale bundu som si dal tú červenú a to je nápadné, lebo normálne chodím v čiernej. Tak som sa ešte rýchlo prezliekol. Už som mal nervy, normálne som sa skoro zobudil. Aj mi bolo čudné že ešte neklopali, ale oni nikdy neklopú, takže oukydouky. Tak som prudko otvoril a vybehol hore po schodoch a tam už traja. No do píp, ultrafederáli z Combat 51. Rukyvbok a šecko jak má byť. Vždycky som si myslel jak budem vtipný a tak, ale bolo jasné, že ne-e. Oni nemajú zmysel pre humor. Dokonca ani pre hovorené slovo. Som videl že kebyže hocičo poviem ma rovno odprásknu jak posledného psa. Proste Combat 51. Nemóžeš sa ani otočiť a zdrhať, lebo zas ťa zložia. Nič sa nedá, jedine zobudiť sa móžeš. Tak som sa zobudil, šak čo. Pretrel som si pahýle, namiešal škoricové s rengenom a vyrazil na školenie IBM.