chodila som po meste s neurcitym cielom, s otvorenymi ustami a vyplestenymi ocami. automaticky som zabacala do ulic, vidiac ludi aj znamich, kamaratov a spoluziakov ale s podstatne deformovanym vnimanim. presla som popri nim a vobec ma nenapadlo zeby som mala urobit nieco ine. nieto este prejavit nejaku duchapritomnost a aspon prehodit par fraz o tom ako sa maju, vycerit na nich moj zelezny usmev a povedat ze sa maju mat krasne. ocitla som sa na poste, mala som dva dopisi tak som sa postavila do toho najdlhsieho radu a zistila ze mam tak asi 14 korun. podala som dva dopisi, teta mi jeden vratila s tym ze ten bol uz raz podany a zevraj som ho dostala iba vcera. tak som zaplatila 6 korun za ten druhy a pobrala sa dalej. v podchode hral chapik na gitaru zdalo sa mi to zname, tak som chvilu spievala s nim ale v podchode sa to dost ozyvalo takze som neprepocula moje spevacke nadanie a radsej som sa ponahlala prec. po gitaristovy sa moja financna stranka drasticky zmenila na absolutne minimum. kostol bol zavrety, tak som sa zlozila na schody, vyfotila si pohodene kuracie kosti, par turistov a krasne naaranzovanych smeti. nakoniec som sa rozhodla zaist do roboty ale ked som prisla bolo uz vsetko zavrete, uz asi dve hodiny. tak nic to. uz pomalsie ale s dost utyranymi pohybmi som sa vybrala domov. a tu zrazu clovek, buduci spoluziak ale nevidel ma tak som to vyuzila a zamierila na cintorin. po 46 fotakch nahrobnych kamenov som sa hnala prec; a ze ci nemam cigaretu, nie nefajcim. ale kika, kam ides? on ma poznal, ja jeho nie. on bol vesely ja unavena. kika ma nikto nevolal od cias ked som ako 5 rocna v tenisovej skole hravala hru kto prvy prenesie lopticku na spici kelimku nasadenom na hlave od zadnej ciary k sieti. ma ma odprevadit, nie dakujem asi zaspim...