takze toto je ta amerika? nie, toto je ta amerika tak ako ju vidim ja. u stryka, so strechou nad hlavou, s jedlom a pitim zadarmo, s pocitom bezpecia a zazemia. ale za aku cenu? za cenu toho, ze nemozem absolutne nic urobit sam. za cenu toho, ze som tu uvazneny ako zvieratko v zlatej klietke. za cenu toho, ze som potlacil sameho seba, svoje zaujmy, svoje tuzby a vymenil ich jednoducho za tento pocit bezpecia, za kusok domova v neznamej krajine. cely zivot som to hral na bezpecnost, mojim heslom bolo vzdy "co ak sa nieco stane... co ak... co ak?" a teraz som sa stale obetou... ano, asi som mal na zaciatku minut 80% svojich penazi a zaplatit za prvy mesiac podnajmu v meste, bez istoty ze si najdem pracu, bez istoty ze budem, mat peniaze na druhy mesiac, bez istoty ze nezomriem od hladu a smadu ked sa mi minie poslednych 100 dolarov.



co mam urobit teraz? mam strach odist z tohto krasneho klimatizovaneho bytu s plnou chladnickou a milym strykom, ktory ma podrzi ked je zle. mam strach sadnut na autobus a odist na floridu s 300 dolarmi a zacat tam odznova, hladat si byt a pracu a ... vravim si: uz je neskoro, vsetky roboty su uz rozdelene, dobre podnajmy vychytane, leto je uz v plnom prude.



mam strach a napriek tomu tuzim po samostatnosti, ale mam strach sa za nou vydat. mam strach riskovat... som obycajny srac, aje ked som si myslel ze nie. myslel som si ze toto je uz za mnou, ze som konecne "vystupil z vlastneho tiena" a dokazem sa premoct a zabojovat. mam pocit ze toto nikam nevedie.



niekedy mam vsak zas pocit, ze prave takto by to malo byt. ze takto by mal vyzerat moj pobyt tu, ze o niekolko dni najdem dovod pre svoju existenciu tu. ze ten dovod mozno nie je najst si dobru pracu, zarabat dobre peniaze, zabavat sa... neviem. stratil som sameho seba. na slovensku som uz pomaly zacinal veciam rozumiet, aj ked sa mi vymykali z ruk, vedel som teoreticky co by som mohol urobit aby to tak nebolo. tu neviem nic. a nie je tu nikto kto by mi poradil.



zvlastne. zvlastne ale nie som deprimovany, som skor sklamany, zamysleny, nerozhodny, mozno nahnevany a mozno trochu smutny. je mi smutno za ludmi na slovensku. niekedy sa pytam naco som od nich odchadzal. naco som odchadzal od ludi co ma maju radi. keby som nebol tu a nebolo teraz, povedal by som si "aby som dokazal nieco viac, aby som SI dokazal nieco viac". citim sa ako failure (to uz by mohol byt dovod na depresiu, nie?) citim sa ako zijem na cudzi ucet, citim sa zbytocny... aspon tu.



chcel by som sa vybudit k nejakej aktivite, ale ked vobec neviem co by som mal urobit, kde by som mal zacat. ked som sem prisiel videl som to jasne, ale vsetky cesty zrazu nevedu nikam, alebo vedu spat. hm...