Človek čas nezastaví a tak včera odpadlo ďalšie zrnko z mojich pevných presýpacích hodín. Hneď ráno som bol potešený milými teleslovami od rodičov, čo bol samé o sebe veľmi pekný darček. Cez deň ešte pár slov od znamich a tým som celý, aj tak prevažne pracovný, deň povaźoval za vybavený.
Ale príroda mi pripravila ešte jedno prekvapenie :) Po šestnástich hodinách som sa vracal domov, keď sa z chmúrnych mrakov miešaných silnými bleskami, začala kráásna aj keď neuveriteľne silná letná búrka. Po celodennom spotenom zabíjajúcom teple bol tento dážď ako vykúpením. Na cestách boli potoky vody. Hladina siahala až počelnky. Behom pár desiatok sekúnd som bol úplne mokrý. Každý dopad kvapky bol nežne jemný. Príjemnosť pokračovala miernym tápaním v tme činžiaku, než som odvoril dvere do bytu. Do izby prenikalo iba minimálne svetlo zo vzdialených pouličných lámp, ktoré ako posledné mali zbytky elektriny. Tma. Sprcha a úplna Tma. V tom som si spomenul, že predsa mám jednu sviečku. Bola nehybne položná na poličke už štyri roky. Na rýchlo som našiel zapalky, bolo počuť škrk, objavil sa jasný červený plameň a sviečka opäť horela svojim jasným plameňom. Plameňom dávnych spomienok. Ľahol som si do postele a bol končne bezstrarostnný kľud. Sviečka jemne osvetľovala ticho izby, kvapky vesele klopali na parapet, čo ma upokojovalo. Ležal som spolu so svojimi červenými tekutými bulharskými priateľmi a rozmýšlaľ že prečo...