Ale niekde sa potrebujem vypísať..vypusiť to zo seba.odkrútiť ventil a pomaly vypuštať z vane smútok a trápenie..Predtým som nepísavala blogy lebo nebola potreba,občas som ich čítala,ale myslím, že už je toho na mňa priveľa a je čas to dakam..šmariť..len tak praštiť týmto nahovno svetom..nespravodlivým..jak riť

Slzy, myšlienky, pokusy o spánok, spánok - snáď maximum čo dokážem v posledných dňoch robiť.A keď som sama,týram sa tými myšlienkami..hej, mám v rukách obrovskú zbraň, ktorou sa môžem odpáliť a tá myšlienka ma neskutočne uspokojuje..že si môžem ubližovať vlastnými myšlienkami..NO ale zase tak trochu na to mám asi nárok nie? Hmm..ževraj posledná medicínka,ktorú mu najbližšie predpíšu bude morfium..keď nastanú bolesti..na upokojenie aaa odporučili nám vyhliadnuť si nejaký pekný hospic
(dpc ako môže byť také miesto pekné?!?!?!)
- údajne je to najlepšie riešenie pokiaľ nemáme tú silu pichať mu morfium 3x denne.
Chcela by som mať tú silu..hladieť do tých utrápených očí, usmievať sa a vravieť "Neboj, všetko bude dobré", odprevadiť ho
(až tam, ďaleko, kde niet smútku ani bolesti)
Dúfam,že až tie chvíle prídu,tak mu stihnem povedať o tom, aká som s Romanom šťastná..teda nie že by mu to nejako malo pomôcť ale bola by som veľmi rada,keby to vedel..
Práve spí.A ja som sa zase raz pristihla pri tom, ako tajne dúfam, že sa zobudí, že neostane ležať a nenájdeme ho TAK..Je mi neskutočne ľúto, že nezažije všetky tie radosti spojené so starobou..vnúčatká a tak..Prajem mu to, no priať je asi málo..Už je neskoro,no nie až tak neskoro aby som mu vyjadrila ako velmi ho lúbim a ako velmi mi na ňom vždy zaležalo.Objala by som ho ale som ďaleko, ďaleko od neho..Už dávno nie tak blízko ako keď som bola malá alebo pred rokom keď som sa vykašlala na vlastný život a venovala sa len jemu
(veď aj on doňho vlastne patril, takže ani tak moc nevykašlala na svoj život, len na priateľov, chodenie von a neužívala si života tak ako to robili moji rovesníci.Proste nič len jedno velké X v kolonke zábava,party,kamošky..Uvedomila som si, čo mi je prednejšie ako pár hlúpych výtržností o ktoré by som ani za normálnych okolností nestála)
Mrzí ma, že nemám silu sa k nemu znova priblížiť a vzniknutú situáciu riešiť.
Beriem to ako vlastné zlyhanie.
A znova sa zaprisahám, že na to nebudem myslieť, pokiaľ to ešte nie je natoľko aktuálne ako
(podla tých zlých lekárov už za pol roka)
Zaprisahám sa, aby som mohla prísahu znova porušiť
Veď kto by ju neporušil, keď je tento svet taký krutý ...