Ano, Providence bola na mojej strane.

Proste, proste niekde v tomto meste alchymie, v tomto meste rabinov, kafkov a hobitov, v tomto meste sa zmazala ta tenka cervena ciara medzi snom a tym co sniva, medzi realitou a tym co vnima.

Proste, strucne a jasne na mna pred 4 dnami zakricala cudzia zena na ulici ci nechcem jej cislo, ze mi ho strasne chce dat, nuz a ja som chcel. A tak som sa s nou stretol, a prechadzal a bozkaval sa a smial sa a rozpraval sa a proste je mi s nou fajn a strasne ju chcem vidiet znova a ja som mal predvcerom 20 a ona ma 27.

A tak je to tu.

Dalsia kapitola knihy v ktorej som sa pred par mesiacmi ocitol, knihy v ktorej sa clovek uci, a viem ze su umenia v ktorych sa este mam co ucit. A ja sa ucit chcem ale neviem ci som pripraveny oddat sa jedinemu srdcu na tejto planete, jedinym ociam ktorych lesk mi robi den krajsim.

Takze tak.

Podobne v podobnom rozpusta sa, simili simile dissolvunturum ci ako to je, viem ze skor ci neskor odidem pretoze som sa ocitol na ceste ktora nikdy nekonci.