Cesta sa začína takticky premyslene nočným rýchlikom z Bratislavy. Keď si chcete preveriť jeho odchod v papierovom cestovnom poriadku, vyzdvihnite si zmeny; inak hrozí, že vlak zmeškáte, presunuli ho do skoršej časovej polohy. Vôbec, zmeny sú skoro hrubšie ako celý cestovný poriadok. Ráno o šiestej príchod do Košíc, kde si kupujem lístok z Čiernej do Čopu (stojí okolo 60 Sk, v prepočte 1,70 EUR, presne už neviem, daroval som ho komusi v Rusku). Chcem si vlastne kúpiť lístok do Užhorodu, ale nemám šťastie na pokladníčku, táto mi ho nedokáže "naťukať" a dokonca sa uchýli k absurdnému tvrdeniu, že v Užhorode železničná stanica nie je.

O 7:22 nasadám na rýchlik R 8 (v pôvodnom papierovom cestovnom poriadku je číslovaný ináč, ale po zmene (pozor zmena!) ho už číslujeme ako Ukrajinci). V Čiernej stojíme 42 minút, a ja nečakám v kupé disciplinovane na pasovú a colnú prehliadku, ale vyrážam to omrknúť von. Veď som v legendárnej Čiernej nad Tisou!!

V prvom rade, dostávam vytúžený lístok do Užhorodu. Pokladníčka v Čiernej sa zrejme viac rozumie do špecifických zákutí problematiky a vie, že Užhorod sa má naťukať ako "UJGOROD", čo ohodnotím ako nemiestny francúzsky prepis ruského názvu tohoto ukrajinského mesta (potom zistím, že vec je asi v tom, že tento prepis, ktovie prečo, používajú Nemci... aha, asi preto, lebo "ž" oni inak ako "j" nevedia napísať...).

Potom sa obzerám trochu povonku. Široko ďaleko samé koľajnice, nákladné vlaky a žeriavy, len nepochopím, kde sa to prekladá zo širokorozchodných koľajníc na náš rozchod. Okoloidúci pracovník železnice na nadchode neprejaví veľa chuti do vysvetľovania: "A kto sem pustil?" lámanou slovenčinou ocení môj amatérsky záujem.

Nastúpim a podrobím sa príslušným prehliadkam. Vlak sa pohne, ide sotva dvadsiatkou. Neodrážať, nespúšťať. Zaobchádzať opatrne. Mohlo by vybuchnúť. Podozriví cudzinci. Slováci sú cudzinci pre ukrajinských a Ukrajinci pre slovenských strážcov hranice. Tak je to pekne rozdelené a každý je cudzinec pre niekoho. Tých zodesať kilometrov, ktoré delia obidve stanice, máme podľa cestovného poriadku prejsť za 19 minút. Počas nich náš vlak sledujú páry bedlivých očí. Netuším, čo je za nimi. Prechádzame hranicu. Prestavujem si čas na hodinkách (o hodinu dopredu) a GPSke (UTC+3, ako Helsinki).

Keď prídeme do Čopu, môj vybojovaný lístok mi je ale na dve veci. Môj plán je totiž opustiť vláčik, ktorý by ma, sediaceho cestujúceho, mohol na druhý deň ráno priviezť až do Kyjeva, áno zavrhnúť túto možnosť, ktorá by ma prostredníctvom na Slovensku kúpeného lístka stála nejakých 500-600 Sk, a prestúpiť na predtým na internete nájdený ukrajinský vlak, ktorý by ma zaviezol kúsok opačným smerom do Užhorodu. Na prestup mám 28 minút, a predpoklad, že by to malo stačiť, sa ukáže ako naivný. Trochu meškáme, a potom... mal som vedieť, že sa nečaká na žiadnu prehliadku vo vozni, ale cestujúci, ktorí vystupujú v Čope, ju absolvujú na stanici. Takže som mal vystúpiť a bežať, aby som bol na začiatku radu, na ktorého som teraz chvoste. Čím skôr vypísať migračnú kartičku, ktorej sa už, na moju veľkú úľavu, nehovorí "карточка прибития/убития иностранца" (približne tak sa volala v Rusku pred štyrmi rokmi). Chcem vyzerať veľmi ukrajinsky, a tak namiesto "транзит" píšem "транзіт", potom však podľa pečiatky vidím, že sa to píše práve tým prvým spôsobom (a číta "tranzyt"); že Rusko sa povie Росія (a Slovensko Словаччина), ešte tiež neviem, a tak píšem po rusky Россия. Našťastie, colníkom nie som až taký podozrivý -- "Slovák?" mávnu rukou... choď si... tak si idem, a o chvíľu ja zamávam rukou môjmu vláčiku do Užhorodu. Aj keď, teraz si myslím, že keďže to bol vlak [ru] дального следования, asi by mi naňho ten môj slovenský lístok neplatil, lebo tam treba miestenky a ešte k tomu na meno.

No nevadí, lebo the spôsob na cestovanie z Čopu do Užhorodu je maršrútka. To je megataksík skonvertovaný na mikrobus. Ešte predtým si na stanici vymením malé množstvo eur za hrivny (v kurze 1 EUR = 6,34 UAH). Maršrútky chodia, kedy sa im zachce, ale zato často a lacno. A práve v maršrútke pochopím, že siedmy pilier ekonomiky RVHP, totiž maďarčina ako svetový jazyk, je v tomto regióne realitou. Funguje na obidvoch stranách hranice. Napokon, Čop je pohraničnou stanicou nielen so Slovenskom (Čierna/Чієрна), ale aj s Maďarskom (Záhony/Загонь).

Za dve hrivny som sa dostal až do Užhorodu (Ужгороду). Tu dostanem v banke lepší kurz (1 EUR = 6,43 UAH, prozreteľne si vymením aj ruble, aj keď sa to prerátava cez dva kurzy, stále to vyjde lepšie ako potom v Moskve na stanici) a kúpim si lístok na vlak do Kyjeva: môj vlak odchádza poobede 14:50 a príde ráno 8:43, a cesta v kategórii плацкарт ma vyjde 33,71 UAH (asi dvesto korún). Pritom treba pokladníčke ukázať pas -- a moje meno (v akomsi pokuse o ukrajinský prepis, s jedným preklepom) sa objaví na lístku. Ako na letenke. A mám zodve hodiny na zbežnú prehliadku mesta.

Miestny pravoslávny kostol (церкев alebo собор, čo ja viem), nákupné stredisko, kde si kúpim тапочки (a kupovania kníh sa zdržím najmä kvôli ich hmotnosti), ťažké hľadanie internet-café, ktoré napokon nájdem, až keď sa musím zase ponáhľať naspäť na stanicu. Preletím krásnou novou stanicou, a už som vo vlaku.

Jasne že "die Platzkarte" je miestenka, ale až teraz sa konečne dozvedám, čo je плацкарт, najnižšia kategória v diaľkových ukrajinských/ruských vlakoch. Sú to ležadlá v dvoch úrovniach nad sebou, umiestnené vo vagóne okolo pozdĺžnej chodbičky, vždy 4 na jednej strane a 2 na druhej strane; vagón nie je rozdelený do kupéčiek, ako je to pri vyššej kategórii купе. Trochu mi trvá, kým sa vysomárim z toho, na čo sú vlastne jednotlivé kusy postele a posteľného prádla. Prádlo, to je obliečka na vankúš, dve presne rovnaké plachty (takže žiadna obliečka na perinu) a uterák. Základný poznatok: to hrubé a zrolované nie je perina, ale matrac. Matrac treba rozvinúť na policu, a naňho položiť prvú plachtu (a okraje zahnúť). Na to si ľahne cestujúci. A prikryje sa druhou plachtou. Ak je mu zima, tak si na tú druhú plachtu položí ešte deku. A ide sa. Za prádlo treba sprievodcovi vo vozni zaplatiť ešte poplatok, asi 9 UAH alebo 60 RUR.

So spolucestujúcimi sa zvládnem o jednoduchých veciach pobaviť v ruštine, ak však začnú medzi sebou po ukrajinsky, neveľmi stíham. Rozľahlá krajina, hory, tunely.

Ráno som v Kyjeve (в Київе). Tiež krásna nová stanica. Ranná hygiena na skvostnom staničnom záchode. Umývam si zuby a potieram ďasná fluórovým fluidom, ktoré mi dala zubárka. Kupujem si lístok na vlak ďalej do Moskvy. Stojí 101,89 UAH, o čosi menej, než som očakával, a tak mi ostane ešte dosť hrivien. Tento môj spôsob kupovania lístkov v deň odchodu je trochu riskantný (fakticky, keby som bol trochu viac myslel, mohol som si dnešný lístok kúpiť už včera v Užhorode), lebo pri troche smoly by mohli byť lístky už vypredané; ale smolu tentoraz nemám. V mojom priezvisku na lístku, akoby symbolicky, už nie sú žiadne "І", ale v zhode s ruským prepisom na ruskom víze "И"; a žiadny preklep. (Neskôr sa v Rusku ukáže, že билет прибытия je dôležitý doklad, ktorý si treba zachovať, lebo si ho od vás môže pýtať polícia.) Suma sumárum vychádza teda cesta Bratislava--Moskva v prepočte asi na 1500 SKK. Priamy lístok (ale už vraj nie cez Čiernu a Čop, ale voľajako cez Poľsko) kupovaný v Bratislave by stál vraj asi 3500 SKK (a netrvá to dva a pol dňa, ale iba jeden a pol).

Jazykom Kyjeva, ako vôbec celého západu Ukrajiny, je ukrajinčina. Alebo aspoň sa všetci snažia robiť ten dojem. [ru] Вход sa povie [uk] вхід, ale "nie celkom trafili" Rusi, ktorí sa chceli po ukrajinsky spýtať na zastávku a mysleli si, že [ru] остановка bude [uk] *останівка (správne sa povie [uk] зупинка). [sk] Zhaluškovanie/[eo] haluŝkiĝo sa povie [uk] згалушкування [zhaluškuvaňňa]. "Odchod" je відправлення a "príchod" je прибуття. [ru] Поиск/[eo] serĉo/[sk] hľadanie je, podobne ako po poľsky, [uk] пошук. Prosím je прошу, a ako sa povie ďakujem, som sa dlho nedozvedel, lebo mi nikto za nič akosi neďakoval. Niekedy trochu prehnaná reakcia na niekdajšiu nadvládu ruštiny sa Rusom, ako som pozoroval, môže zdať smiešna; ja jej, ako príslušník malého národa, rozumiem asi trochu lepšie. Zdá sa, že ukrajinská jazyková politika má výsledky a vyrastá nová generácia, ktorá vie lepšie po ukrajinsky ako po rusky.

Dneper (Дніпро) je názov rieky aj stanice metra; a tak sa tam odveziem (квіток на метро stojí 50 копійок). Potom sa odveziem ešte o stanicu ďalej: cez rieku ide metro nadzemným mostom, takže to mám vrátane výhľadu. Umyjem si nohy v rieke a vraciam sa na druhú stranu. Vo Свято-Володимирском соборе kupujem dve sviečky, ktoré chcem zapáliť za Alicku a Magdušku, ekumenicky cítiace katolíčky. Namiesto hrivny, ktorú mám dostať naspäť, mi tetuška dáva obrázok bohorodičky ochrankyne, ktorý stojí toľko isto: vraj na ochranu domu. Taká ponuka sa samozrejme nedá odmietnuť (teraz už rečený obrázok ochraňuje Centra Oficejo).

Internet-kafé zase nenájdem, a Костик sa týmpádom nedozvie o mojom vlaku прибуття, čo už. Napokon sa dostávam do skutočného centra mesta, ktorým je Майдан (=námestie; aj z tohoto "typicky ukrajinského" slova (perzského pôvodu) si Rusi robia srandu) Незалежности (=nezávislosti). Ale už sa fakt musím ponáhľať naspäť na vlak. Metro. Багажная. Fek! Skrinka mi nejde otvoriť. Desať minút do odchodu vlaku. Bežím splašený za dežurnou. Otvára skrinku univerzálnym kľúčom a -- "Извините! То не мое вещи..." No a kde sú teda??! "Валя, помниш, ты помогала этому молодому человеку..." Teta Vaľa si našťastie spomenula, že to bolo viac vzadu, a už ma vedie k ďalšiemu panelu, pri ktorom mi zapne, že nie skrinka 896, ale "o 4 menej ako 800", teda 796! Какая розница! Tri ponaučenia: už nemáš absolútnu pamäť na čísla; treba poslúchnuť tetu dežurnú, keď ti povie, že číslo skrinky si treba zaznačiť; a to najdôležitejšie: keď treba, popros ľudí o pomoc. Ďakujem. Дякую.

Tak som na poslednú chvíľu naskočil do vlaku. [uk] Відравлення 15:10, [ru] прибытие 5:34, московское время. Cvičenie s rozbaľovaním postele už zvládam na prvý pokus. Ešte pred polnocou hraničný prechod, kde treba ukrajinským colníkom v Хуторе Михайлівском odovzdať міграціонну карточку; potom prechod hranice, prestavujem si hodinky, a potom sa vezieme šírou pustou krajinou do Брянска, ruskej hraničnej stanice; v Брянске treba takú istú, ale ruskú, kartičku vyplniť, polovicu odovzdať a druhú polovicu si nechať oštemplovať vstupným štemplom od ruských hraničníkov. Bez tejto kártočky je problém, lebo ju budú chcieť pri výjazde z RF, policajti ju môžu od vás pýtať kedykoľvek počas pobytu, a napokon, práve na ňu sa dáva registračný štempel, keď si už po príchode na miesto určenia budete chcieť nechať zaregistrovať vízum na miestnom OVIR-e.

Colná kontrola ma veľmi nemučila, len krútila hlavou nad fluórovým fluidom, ktoré mi moja zubárka, ktovie prečo, "nenápadne" napakovala do injekčnej striekačky (keď sa ma explicitne opýtali, či mám лекарства, všetko som im ukázal, vrátane paralenov, ibalginov a šumivého celaskonu). A teraz si rýchlo odvyknúť každé г čítať ako h, a znovu si zvyknúť všetko mäkčiť a že и už nie je y ale i.

Ráno Москва, Киевский вокзал. Internet 30 RUR za desať minút, 40 RUR za 15 minút... im šibe? No však na stanici. Ani na ssh sa odtiaľ nedostanem, len http... našťastie som poprosil Костика poslať cc aj na môj webmail, takže čítam správu s telefónnymi číslami, a telefonujem. Я тебя не розбудил? je povinnou telefónnou frázou, ktorú moji kamaráti používajú bez ohľadu na время суток; Костика som розбудил, ale dokážem ho presvedčiť o mojej schopnosti dostať sa na konkrétnu stanicu metra, takže nemusí ísť pre mňa až na вокзал. Stretneme sa na stanici ВДНХ (čo sa rozšifruje približne ako выставка достижении народного хозяинства, ktorúžto rečenú výstavku som vlastne vôbec nevidel). Vstup do metra stojí 15 rubľov, desaťvstupový lístok len 125; lístky s magnetickými pruhmi treba vložiť pri turnikete do čítacieho zariadenia, ktoré na lístok potom vytlačí, koľko поездок ešte zostáva, podobný systém majú v Bruseli.

Neexistuje nič také, ako moskovské metro. Alebo aspoň ja som také nevidel. Mimovoľne sa mi vybavia slová, ktoré som ešte ako decko čítal v knižke o pražskom metre: Jsou lidská díla jako zázrak. Jsou lidská díla jako fantastický sen... Jedenásť trás. Окружное кольцо ich všetky spája dookola. A ďalšie линии, neoficiálne nazývané ветки... červená, oranžová, svetlozelená, tmavozelená, svetlomodrá (голубая), tmavomodrá (синяя), sivá... ak vám v špičke ujde vlak, na ďalší nečakáte ani minútu. Dvere sa sotva otvoria, a už "осторожно, двере закрываются". A prestupné stanice, podzemné labyrinty, niekedy až medzi štyrmi ветками...

Nadväzovať vzťah po internete... je vždy riskantné. Predpokladal som, že bude vyzerať inak ako na fotkách. Ale prekvapilo ma, že v momente, keď sa vynoril z podchodu, -- možno aj vďaka chvíľkovej nesústredenosti -- som ho nespoznal. Privítame sa, objatie... ale žiadna pusa.

Zdá sa, akoby sme sa po internete vôbec nemohli dorozumieť. Až teraz, zoči-voči: "Mi pensis, ke vi ŝercas." -- "Ne, mi celis ĉion serioze." Zdá sa, akoby sme začínali zase od začiatku. A času je málo. Cez deň je Костик v robote (keďže je to nová robota, ťažko mu je dostať dovolenku). Večer párty u nejakého kamaráta, kde zostaneme aj prespať.

V Moskve je stanica metra Братиславская; pokúšam sa o vtipy na tému, kedy to bude môcť Bratislava Moskve oplatiť. Vo štvrti Братиславская býva Женя, ktorý sa zaujíma o slovanské jazyky; osloví ma v peknej poľštine s tým, že mi po slovensky rozumie, ale (zatiaľ?) nevie hovoriť... Tak sa rozprávame poľsko/slovensky; prídeme k nemu domov, skúmame učebnicu slovenčiny v ruštine, a potom ďalšie книжки (iný význam tohoto ruského slova má zelené listy... a potom je ešte книжка чешского писателя, a tým českým spisovateľom je samozrejme Гашек :-D). Ideme okolo základnej školy, v ktorej sa, ako sa dozvedám, vyučuje slovenčina ako cudzí jazyk!

Братиславская, podobne ako ostatné okrajové štvrte Moskvy, sa dá opísať ako "Megapetržalka". Domy presne v tom istom štýle, ibaže dvakrát vyššie, a celé je
to asi štyrikrát rozľahlejšie. No a v Moskve je takýchto "Megapetržaliek" zodesať.

Vo štvrtok budeme celý deň spolu! Костик sa vypýtal z roboty a plánuje výlet kamsi, ale napokon z toho nie je nič, lebo sa skomplikuje registrácia môjho víza; na OVIR-e si zrazu vymyslia, že ešte mama môjho kamaráta, u ktorého sa mám registrovať, ako majiteľka bytu musí napísať osobitné vyhlásenie, že nenamieta proti registrácii inostranca na svojej adrese; na otázku, či stačí в произвольной форме, odpovie všemohúca úradníčka kladne. Keď však pred ňu po dlhej ceste na Митино (jedna z Megapetržaliek, kam plánujú metro predĺžiť v roku 2010) a späť príslušný dokument predložíme, zamračí sa: nielen meno mala napísať Елена Ивановна, ale aj svoje паспортные данные (číslo, dátum a miesto vydania a doba platnosti внутренного паспорта, čo je niečo ako náš občiansky preukaz)! Bez nich sa nedá.... takže kolotoč sa krúti ďalej...

...a ja zrazu pochopím v plnej sile význam hesla "Sovietsky zväz -- náš vzor". Že to, čo som vídal a zažíval, a často stále vídam a zažívam na Slovensku, je kópia. Tu je originál. Registráciu som naveľa-naveľa dostal, v posledný pracovný deň pred odchodom...

Neviem, čo by sa stalo bez registrácie. Možno aj nič, ale záleží asi aj od hraničného prechodu. Vtedy som ešte plánoval ísť letecky cez Šeremetievo, a tam sú vraj dosť prísni... Штраф vraj môže byť aj 1500 rubľov, a záznam o administratívnom priestupku... Fakt je ale ten, že pred štyrmi rokmi som sa v kaliningradskej oblasti nezaregistroval, bol som tam šesť dní, a cez Kuršskú kosu som vyšiel v pohode... Jedno viem ale určite. Nabudúce už nič legálne. Nevystaviť mojich priateľov obiehaniu v byrokratickej mašinérii. Všetko pekne cez podvodnícku agentúru, ktorá vám za nejakých 50 USD pošle falošný vaučer, na základe ktorého vám dajú vízum, a po príchode do Ruska vybaví registráciu.

Vo štvrtok sme síce s Костиком celý deň spolu, ale náš vzťah veľmi nepokročí. Istú časť dňa je s nami aj Кчоч, ideme spolu do obchodu, kde si chce kúpiť modelársku hlinu. Celý čas sa cítim, ako by som mal v ten deň umrieť (pravdu povediac, ani by mi to nebolo vadilo), a je to dosť na mne vidieť. Kčoč, čistá a úprimná duša, sa spýta: "Костик, а вы будете жениться с Мартеном?" -- "Нет." -- "Почему?"

Keď som potom v stave najhlbšej depresie a pripadám si zlý a zbytočný, Костик mi povie pár slov, ktoré mi pomôžu z najhoršieho a ktoré si odložím "pre dni svetlé len spolovice": Ne ekzistas nebezonata homo. Kaj vi estas ege bezonata. a Kčoč mi povie: "Мартен, ты приехал в Россию, сейчас ты в сказке, всё должно быть хорошо." A môj smútok sa zrazu zmenšuje a je mi dobre, lebo som medzi priateľmi.

V piatok odchádzame... teda plánujeme odísť na Пустые Холмы, hudobný festival v prírode kdesi 130 km od Moskvy. V piatok sa nám to akosi nepodarí, tak ideme v sobotu.

Na Холмох sa všetko zrazu zmení a začínajú sa pre nás medové týždne. Vlastne dni. Pondelok je v Rusku sviatok. Ale aj tak. Príliš krátko.

V utorok ráno sa rodí rozhodnutie. Letenka priamo do Holandska na utorok. Vízum platí až do stredy. Ak ho miluješ, nie je čo riešiť. Jebem letenku. Zostávam do stredy. A vraciam sa vlakom. Vďaka Ukrajine za bezvízový režim.

Posledná noc. Stálo to za to. Aj keď stále nie je jasné, čo bude s nami dvoma v budúcnosti. А у Костика нет загранпаспорта, бля, суки, бля... Костик chce ísť do Indie, "EU is just for fun" -- toto mi raz napísal po anglicky, asi aby zdôraznil "komerčný charakter", ktorý prisudzuje EÚ... Poviem mu o svojom pláne: keď skončím v TEJO, na rok pracovať do Británie, zarobiť nejaké peniaze, a potom ísť vyučovať esperanto a angličtinu do Číny. Takých miest je teraz v Číne habadej. No nie je problém to zmeniť na Indiu... Dovtedy sa bude ale musieť vyriešiť problém s jeho pasom... Nepovie na to nič určitého. Uvidíme. A v tej rovine to aj zostane. Uvidíme.

Ešte pred odchodom sa stíham previezť -- tam a naspäť -- монорельсом, teda magnetickou jednokoľajnou dráhou, ktorá premáva od ВДНХ okolo televíznej veže, ktorú som tiež mal v pláne a nestihol... nabudúce... Jednorazový lístok stojí 50 rubľov; preveziem sa naschvál jednu stanicu za televíznu vežu, a potom sa tvárim, že idem len jednu zastávku naspäť, a tak ma nechajú prejsť len na náprotivné nástupište, neviem či by som normálne nemusel prejsť dookola a zaplatiť ďalší lístok. Ináč, celý monoreľs je tam podľa mňa maximálne tak na parádu, trochu ma sklamal, je to asi najpomalší dopravný prostriedok v Moskve. Vrátim sa pekne až k ВДНХ, už mám najvyšší čas ísť na Киевский вокзал na vlak. Na poslednú chvíľu si kupujem knižku, Ночной дозор. No uvidím, či ju budem vedieť čítať...

Ako tam, tak aj naspäť. Lístok z Moskvy do Ľvova ma vyšiel 917 RUR -- musel som ísť vlakom už napoludnie, aby som stihol včas vycestovať (v Брянске mi hovorí strážkyňa hraníc успеваете, выезжаете? chápal som veľmi dobre, že otázka je rečnícka a medzi riadkami je napísané "mali by ste veľké problémy, keby sa vám to nepodarilo"); no a môj vlak bol v Kyjeve asi o jednej v noci, a v Ľvove asi o jedenástej; tak som mal ďalšie mesto k dobru. A mimochodom, Ľvov (Львів) je Kčočovým rodným mestom.

V Ľvove si spomeniem (asi druhý a posledný raz), že si mám potierať ďasná tým fluórovým zázrakom, a zubárka mi povedala, že na mokré to nechytá, takže si mám predtým potrieť ďasná alkoholom, "keď budete v Rusku, tak vodkou". Stereotypné myslenie, no ale dobre: v staničnom bufete si pýtam "маленкий стакан водки"; predavačka sa na to pýta 50 или 100 граммов? (na naše jednotky: "Poldeci alebo deci?") a ja na to Можно 20? Dostanem požadované, za 80 kopejok, ale s pohrdlivou poznámkou Так у нас не пьют!

Na stanici akísi Holanďania zareagujú na moju oranžovú šiltovku s nápisom HOLLAND. Trochu si pokecáme po holandsky, v rámci mojich obmedzených možností. Sú na takej okružnej ceste, prešli už Česko a Slovensko, pokračujú do Poľska. Internet-café... ťažko, nenašli. Ja som úspešnejší a po niekoľkých otázkach miestnym študentom sa dostávam do internetky. Pozerám spojenie, a vystraší ma, že na môj vlak už vraj nie sú lístky??! Letím naspäť na stanicu, nadávajúc si do somárov, že čo som si hneď lístok nekúpil (no chcel som ešte čosi vyoptimalizovať, ako obvykle...) Lístky ešte boli, a od samej radosti som nevenoval pozornosť tomu, že som nedostal плацкарт, ale купе, a preto to namiesto asi 24 UAH stálo 33,92 UAH. Prekvapenie nastalo až vo vlaku, keď som zistil, že som v kupé s nejakou ukrajinskou tetou. Tak jej hovorím že ja idem до Чопа, ona že ďalej...

V Čope som vystúpil o pol tretej z vlaku, a najprv nevedel nájsť nikde napísaný môj osobák do Čiernej, ktorý mal ísť ráno okolo štvrtej. No to preto, lebo som bol na пріміском вокзале -- takže bacha, tak to majú aj v Ľvove a zrejme aj vo viacerých ukrajinských mestách, že majú dve rôzne staničné haly pre prímeské a pre diaľkové vlaky. Lístok do Čiernej stojí 12 UAH a pár kopejok (v prepočte 1,70 EUR).

Vyjdem von pred stanicu, a tam akýsi stánok s "občerstvením", tak si kúpim akési oriešky a keksík, čo má dokopy stáť hrivnu päťdesiat, ale predavačka mi vydá ako za dve, a keď protestujem "гривна пядесять!", odpovie mi na to nelogicky:"почему гривна? там рубль!" miestni totiž niekedy hovoria "рубль", keď majú na mysli hrivnu. Tak už radšej neprotestujem, aj keď mi dala úplne iný (mám podozrenie, že menší) sáček s orieškami, ako som pôvodne chcel. Potom pristúpi ku mne akýsi chlapík v džínsovej bunde, odhadujem ho na nejakého mafiána, niečo mi hovorí, ale neviem, čo. Tak sa ho opýtam po slovensky: "Vy ste od polície?", pričom netuším, ktorá možnosť by pre mňa bola horšia. Odpoveďou mi je kopnutie do holene. Preto zrýchlim krok a vrátim sa na stanicu, odkiaľ ešte zakričím "Zavolám na vás políciu!" -- to by však asi bolo márne; neviem ani po ukrajinsky ani po rusky povedať "napadnutie" -- a potom -- po pasovej a colnej kontrole vidím toho istého chlapíka, ako je s miestnymi policajtami pečený-varený. Prvý oriešok som zjedol, druhý vypľul naspäť do sáčka, a ten hneď putoval do smetného koša. (Pritom ja zjem skoro hocičo a jedlo nevyhadzujem.) Keksík bol dobrý.

Náš osobák odchádza s meškaním, priamo úmerným dôležitosti ukrajinských colníkov. Na príchode v Čiernej máme meškanie 20 minút, ale to mám ešte 25 minút do prvého košického osobáku o 4:05, ktorým by som v Košiciach stihol prvé "ICéčko". V pretože ani slovenskí colníci sa nedajú v dôležitosti zahanbiť, prepustili ma o 4:10 (medzitým sa ma až dva razy opýtali, či veziem cigarety, a nechceli vidieť vôbec nič).

Tak som prišiel domov Dargovom, ktorý ešte k tomu meškal vyše hodiny, nezostal čas na nič, musel som rýchlo riešiť, ako sa dostať do Rotterdamu... veľkým pozitívom celého tohoto dojazdu bolo, že som sa úplnou náhodou v sobotu dostal na dramáč do účka...

No a tak som nakoniec tu. Zhaluškovaný a zatiaľ živý a zdravý. Zostáva nám komunikácia po internete; a to, ako už viem, v našom prípade nie je nanič. Kseňka hovorí: "estu feliĉa, ke li ekzistas." A tak som šťastný, že existuje; a dúfam, že raz bude existovať vedľa mňa. Budúcnosť nie je jasná. Do budúcnosti nevidím. No uvidíme. Necháme sa prekvapiť.