V kancli je uz okolo lamp mrte musiek, obletuju ma mole a vzdy ked si idem do okna zapalit pod oknom preleti zopar netopierov. Konvica s kavou hrkoce a ja vyfajcim skatulku tazkych. Dalsia, uz ani neviem kolka noc stravena za kompikom, ktora mi zo zivota ubere mozno viac ako poriadna kalba niekde s kamosmi.
Snazim sa sustredit na pracu, ale nedari sa mi to. Je tazke urobit nieco dobre, ked mate len hmlisto v tom, co clovek, ktory rozhoduje o vasom uspechu ocakava. Toto plati hlavne vtedy, ked tym clovekom je nevyspytatelna, mierne schizofrenycká osoba, ktora sa cely zivot zahrabava niekde na katedre univerzity a jedinou jej zabavou je asi mastit si ego na ukor ostatnych.
Najradsej by som sa na to vykaslal a isiel spat, aby som bol zajtra v pohode. Ale tomu, od coho ma tato praca deli som venoval uz prilis vela nato, aby som to nechal tak. Preto tu sedim s pocitom nespravodlivosti, znacne demotivovany a nasraty a snazim sa vsetko prepracovat tak, aby som to tomu, kto je teraz "na koni" mohol s pocitom neistoty odovzdat a cakat na reakciu.
Uz ani nedufam, ze sa mi dostane nejakej konstruktivnej kritiky, nejakeho zrozumitelneho, alebo nebodaj pozitivneho vyjadrenia. Zacinam mat pocit, ze niektori ludia su prilis obmedzeny na to, aby si nevychutnali moznost brzdit ma co najdlhsie.
No co uz? Idem to riesit dalej, ale aspon som sa o moje pocity podelil s Vami.

A nakoniec bude mat tento moj problem mozno velmi jednoduche a pre Slovenske skolstvo take priznacne riesenie.
Kava, sampanske, balik papiera, pripadne novy toner do laserovky!