..chce sa mi plakať...vlastne ani neviem či sa mi chce...mne sa nechce nič.je to ten stav, kedy nemáš náladu na nič, chceš len ležať v posteli a prespať aspoň tri dni bez snov, prebúdzania, myslenia...je to ubíjajúce...
prečo vždy keď sa konečne všetko zdá byť úplne super, sa zrazu to všetko zrúti ako domček z kariet?
Už ma to nebaví tešiť sa, keď vždy chviľku na to, mi je tá radosť zobraná...nechcem sa ľutovať, ani aby ma niekto ľutoval...to nepotrebujem....len chcem tomu porozumieť....robím niečo zle?
Neobviňujem z toho nikoho a chcem aby si vedel, že ani teba...ty si už len vypustil ten víchor, ktorý sa tak veľmi tešil ako zrúca môj domček...nerozumela som prečo si to spravil, vlastne ani teraz nerozumiem, ale už nad tým nerozmýšlam, nechávam to tak,....bola to tvoja voľba...odišiel si bez slov, bez rozlúčky, chápem, máš svoj vlastný život...tak sakra už konečne odíd aj z mojej hlavy...nechcem sa večne budiť s tým, že som bola opäť s tebou keď viem, že akonáhle otvorím oči už vedľa mňa nebudeš...vráť sa zase spät na svoju cestu a mňa nechaj žiť a íst si tou svojou...nedávno tiež nebolo všetko podľa mojich predstáv, ale bola pohoda a žilo sa mi celkom fajn...chcem to spät,...radšej nech je všetko šedé, ako biele alebo čierne...veď aj v šedej nájdem bielu a čiernu....
Viem, chyba sa stala asi aj niekde vo mne...ja ju nájdem...vlastne ani neviem prečo to sem píšem, ale aspoň sa mi uľaví, bo som to zo seba dostala...ja sa postavím na nohy a opäť nájdem svoje krídla, možno to chviľku potrvá, ale ja ich nájdem...!