toto bude dalej:

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.

nebavi ma uz nic. mozno len zit vkuse mimo. spat a snivat. nemozem sa vyrovnat s realitou. nejde to. vzdy ma cosi v pozadi mojej mysle zostreli spat na kolena. nikdy som sa nedokazl hrat na hrdinu a silaka. nikdy som nehral dospelaka. stale sa citim ako male dieta. len koli zkurvenej empatii. nehcem uz citit co citia ini. nechcem sa divat na svet a vidiet ho cudzimi ocami. mam chut rozmlatit si hlavu na tisic kuskov. chcem byt tupy. tak ako vy. bez svedomia a moralky. bez strachu a pocitu zodpovednosti. nejde to. skusam to kazdy den znova a znova. som rad ak sa niekedy vobec dostanem z domu. nemozem chodit na ulicu. nedokazem vstupit do noveho cudzieho priestoru. sociofobia. iba maly ustrachany zmrd. nedokazem ani skocit.

na vsetko sa vysrat a vystupat vysoko k oblakom. pod sebou vsetku tu spinu ludskeho bytia. a potom uz len nadych a volny pad. dlho a vlacne padat k zemi. ale ani to nejde. k zemi sa pada kratko a rychlo.

urobim si koktajl. pridam trochu jedu. ale ani to nejde. nedokazem ani zohnat zbran. uz ste sa niekedy kuchali noznickami z manikury? vsade je hmla. divna a stiplava hmla.

zase zaspavam. stracam pojem o case a priestore a som tam. prec od reality. kdesi vzadu v mojej hlave a pritom nikde a vsade. rozptyleny vo vetre. ako motyle. tieto su so smrtkou na chrbatoch. s bielou a chlpatou smrtkou.

vytvoril jsi nejakej novej kontent kdyz jsem byl na dovoleny? pisem svojmu kolegovi. stracame cas a silu na zbytocne veci. ale co nie je zbytocne. mozno uz nic nema cenu. som unaveny z mojho sveta. som unaveny zo seba. z fnukania nad rozliatym mliekom. nic nie je lahsie ako si trochu poplakat. nad vlastnym hrobom. je to take krasne oslobodzujuce a pritom malicherne a smiesne. je to presne ako so vsetkym. noz je pre mna zbranou, v rukach matky iba kuchynskou pomockou.

ako sa divat na svet a vidiet ho tak obmedzene aby dusa bola slobodna. aby sa netrapila ustavicne vazenim moznych skutkov. tvrda drina to vymaze z hlavy, ale dusu to boli. mozno dusa nie je. a potom naozaj nie je o co stat. mozme kludne vrazdit a pojedat sa navzajom ako doteraz. nepride ziaden trest, lebo nie je hriech. mozno si naozaj staci iba uzivat a na ukor kohokolvek si dovolit cokolvek. ist stastiu naproti . . .

je mi zle. dviha sa mi zaludok a moja mysel je unavena. chcem si pospat. ani to nejde. pijem teda dalsiu kavu a cakam co bude dalej.