Je to strasne,ze sa clovek do zivota dokaze tak zamotat.Je to ako bludisko.Chodis chodbami,ktore maju v tom lepsom pripade aspon meter na sirku,steny su vysoke,ze dolu len stazka prenikne luc svetla.Narazas hlavou do murov a to je pre teba jediny signal k tomu aby si zmenil smer.Smutne,ze musi prist uder,aby clovek pochopil,ze je cas ist inym smerom.Chybaju nam kridla.Kridla,ktore by nas vyniesli hore,k svetlu,do priestoru, kde nie je do coho narazit a svet by lezal pod nami.Sme padli anjeli,nase kridla su polamane.Len laska nam poskytuje moznost vzniest sa nad mury vlastneho vedomia a vychutnavat slobodu a krasu letu do neznama.