V Číne mal jeden nosič vody dve veľké hlinené nádoby, každú zavesenú
na konci palice, ktorú nosil na ramenách. Jedna mala prasklinu, druhá
bola dokonalá. Na konci dlhej cesty, ktorá trvala od potoka až k domu,
bolo v prasknutej nádobe len polovica vody a v druhej vždy plná miera.
Dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď to robila dokonale. Ale
chúďa prasknutá nádoba sa hanbila za svoju nedokonalosť a cítila sa
úboho, pretože je schopná len polovičného výkonu. Po dvoch rokoch súženia
oslovila nosiča: "Hanbím sa, pretože voda počas cesty domov odteká."
Nosič jej odpovedal: "Všimla si si, že kvietky rastú len na tvojej
strane chodníka, a nie na druhej? Vedel som o tvojej nedokonalosti a na
túto stranu cesty som porozsieval semená rastlín. To ty si ich každý
deň polievala, keď sme sa vracali domov. Dva roky zbieram tieto krásne
kvetiny, aby som si ozdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, táto
krása by nemohla rozžiariť môj dom."
Všetci máme svoje osobité chyby. Všetci sme prasknuté hlinené nádoby.
Tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život
zaujímavým a vzácnym. Len musíme každého prijať takého, aký je,
a vidieť v ňom to dobré.
To najlepšie prajem všetkým svojim prasknutým hlineným nádobám.
Mojim priateľom.