Dnes som konecne spravila presne to,co som chcela.Nerobim to vzdy.
Vacsinou ma nieco zabrzdi.A pritom je to take jednoduche.
Stacsi chciet a to je prvy a najhlavnejsi krok.
No ale k veci.

Milujem Zem a vsetko,co k nej patri.
Slnko.
Dlho moje telicko cakalo na tieto krasne chvile prirodneho svetla a tepla.
To,co mi chybalo bolo slnko,uz mi to vrazalo do psychiky.
Uvedomila som si,ze pre cloveka je velmi dolezita slnecna energia.
Toto je nasa nabijacka,ta obrovska jasava gula,na ktoru sa neda ani pozriet.
No nieje treba,stacsi sa oddat a citit.
Vcera som to len tak spravila.
Lahla som si na Zem a oddala som sa slnku.A ono ma velmi prijemne a nezne
hladilo svojim teplom po celom tele.
Citila som ako si ma matka Zem drzi,nepusti ma od seba ani ked jej ublizim.
Ale ja jej neublizujem vedome.Lebo ju milujem a ona miluje mna.
Viem to,inak by si ma tak nedrzala.
Zem mi dava svoju lasku uz len tym,ze som tu.
Ako som tak lezala a dakovala Zemi a slnku,vsimla som si aj vietor.
Bol prijemny a tak isto teply.
Ale bol presne tam,kde mal byt.Ked mi uz bolo trochu horuco,pomohol mi
tym,ze tiez hladil moje telo a zaroven ho trochu ochladzoval.
Je to priatel.Aj jeho velmi milujem.Ako slnko,Zem a no jasne,pre mna zo
vcera najvecsi zazitok VODA.
Vodu milujem.
Moje telo je voda a preto mu neodopriem ani kvapku ak si ju pyta.
Najviac zo vsetkeho pijem vodu.Mam rada aj pivo ale voda je voda.
Voda som ja.Voda je to,co moje telo najviac potrebuje,obzvlast ak je teplo.
Ked mi uz bolo az moc horuco,sla som do vody.
Najprv opatrne,lebo moje telo bolo dost rozpalene.
Voda ma k sebe pustila bez nejakych namietok.
Nad hlavou mi letel vrtulnik.Ten ludsky vymysel na seba upozornoval svojim
hlukom.
Ponorila som sa do vody a tam bolo take ticho.To bolo uzasne,ziadny hluk
vrtulnika.Ale musela som sa po chvili zase vynorit,lebo som potrebovala vzduch.
Samozrejma droga.
Ale ten vrtulnik bol uz dalej,takze v pohode.
On mi ani tak nevadil ale v porovnani s tym tichom vo vode...hm...
Moje male telo,nase male telicka...
Sme taky malicky.
Uvedomujem si ake mam male telo oproti mojmu domovu-zemi-.
Dokazem sa na svet pozriet z vrchu.
Vidim nas ako male mravceky na obrovskej modrozelenej guli.
Ked sa dame do kopy,dokazeme nasej Zemi tak ublizit.
Keby sme jej radsej tou silou,ktoru kolektivitou vieme vynalozit,pomahali.
Ved je to nasa matka!
Ako jej to mozeme robit?
Ciciame z nej energiu ako ked sa na nase tela prisaje pijavica
alebo kliest.
Vrtame sa v nej a obkladame ju nedychajucim mrtvym betonom.
Ako keby moje telo niekto odel do pancieru,z ktoreho sa uz neda dostat.
Dlho by moj nastroj asi nevydrzal.
Znecistujeme svojimy vymyslami vodu,rieky,tepny nasej matky Zeme.
Ako keby sme do nasich zil davali nieco,co nas zabija.
Sme zrkadlom nasej Zeme.
Keby sme sa na to vedeli pozriet tak,ze to,co sposobujeme Zemi,
robime vlastne sebe.
Je to tak.Sme zrkadlom nasej planety.
Om mani padme hum.
Dakujem za to,ze sa tu mozem prezivat...:)))