Som jedna z ľudí, ktorému sa podarilo s pánom Langošom stretnúť sa osobne. Áno, chválim sa, pretože stretnúť takéhoto človeka, je zážitkom, ktorý sa vryje do Vašej pamäti navždy.
Mala som síce len trinásť rokov, ale už aj v tom veku viete pochopiť, že pred vami stojí Veľký človek. Je ťažké vyhnúť sa pátosu, pri strate človeka, ktorý sa svojimi činmi – a nielen rečami - stal skutočným bojovníkom pre veci dobra, za ideály, ktoré sú však princípom každej demokracie. Bol nepríjemným psychoanalytikom národa, ktorý sa vnáral stále hlbšie do jeho pamäte, aby mu ukázal jeho osud. Systematicky, na vysokej odbornej úrovni, spolu so svojimi spolupracovníkmi odhaľoval slovenskú fóbiu z vlastnej minulosti. Stal sa súčasne menežerom pravdy na Slovensku, vyťahoval ju na povrch zakaždým to bolo možné.



Nebola a nie je tu spoločenská objednávka po tejto činnosti, sú však ľudia, ktorý svoju úlohu chápu ako poslanie, zmysel svojho života. Hodnoty a ideály sme zahodili pár rokov po revolúcii, po voľbách v roku 1998 sme len potvrdili, že sa uspokojíme len s tými základnými a nevyhnutnými – tie, čo nám pomôžu rozvíjať slobodný trh. Na slobodu v jej celom rozmere sme zabudli. Sloboda je totiž zodpovednosť, ktorú sme počas 40tich rokov totality stratili.
Nie sme zodpovední v prítomnosti, nie sme ochotní zodpovedať sa za minulosť. A budúcnosť je s týmto prístupom čoraz nejasnejšia.

Slovensko v posledných dňoch stratilo veľa skutočných osobností (napr.: aj Katka Kolníková – ako nositeľka pozitivizmu a dobra) . Ostáva len dúfať, že takýto ľudia sa budú aj naďalej rodiť. Nečakajme spasiteľov, skôr porozmýšľajme o našej zodpovednosti, o podpore týchto ľudí, ktorých život je naplnením ideálov.