dnes, počas neviem akého autora čo ho slečna jedna hrala na klavíri som mala taký sen. s otvorenými očami.
že som niekomu darovala svoju smrť. ako darček. som sa hodila z útesu.
ale že som to prežila, nejak nešťastne. a doktori ich všetkých varovali, že nevedia ako je to s mojou pamäťou, že si môžem pamätať všetko, alebo aj nič, alebo len časti...a že môžem byť úplne iná. povahovo aj záujmami.
a ja som si pamätala všetko... len som to nedala nikomu vedieť.
a potom, pomaly, som selektovala, že ku ktorým spomienkam sa priznám a ku ktorým nie. že ma vodili po miestach, bytoch, k ľuďom, situácie a predmety... a ja som si v hlave vždy vybrala k čomu sa priznám, že si to pamätám a k čomu nie. proste som mazala určité časti. so slzami v očiach a oni nechápali.
akoby vymazané časti života a pretvorenie sa na novú osobu.
a že by som to asi aj chcela.
môcť si v živote vybrať, čo sa stalo a čo nie. napriek tomu že je to sebecké. ale mnoho ľuďom by to pomohlo asi.

ale trošku ma to šokovalo ako veľmi reálna tá predstava bola. so všetkými detailami, prevozmi do nemocnice, poistením, sanitkami...uff