Neozvala sa.
Ja som nevydržal čakať na veky...
Telefonát z ktorého sála chlad. Ľahostajnosť...
Žiadne “chýbaš mi”, “láska”, žiadne náreky,
len 7 minút nepriedyšne tajomného chladu
v smiešne hranatom slúchadle.

Bieda, po troch týždňoch čo sme sa nevideli.

Od predvčera
prechádzam sa doma s Nervozitou na pleciach,
dopujem sa čajom Prana, vraj nastolí rovnováhu,
neverím. Opantáva ma neodolateľná chuť
rozpustiť pochybnosti v dyme cigariet,
čo by znamenalo znova spandúť
tam odkiaľ
sa tak
veľmi
túžim
dos-
tať

p
r
e
č.

Sedím, a čakám na akúkoľvek správu.
Na SMS neodpovedá,
telefóny nedvíha,
a je príliš ďaleko
na to, aby som
sa mohol proste
zdvihnúť a ísť.

Napriek tomu si mám myslieť že pondelok platí, že je všetko v poriadku...

Zobudil som sa,
a pustil si na plné pecky staré prachom zapadnuté
r o o t s
aby som vymlátil z hlavy všetky myšlienky.
Počúvam ten krik,
snažím sa ukludniť slovami veľkého Lao-C',
no všetky myšlienky plynú nejak pomimo,
všetky tóny a výkriky plynú pomimo,
všetko plynie pomimo...
Všetko plynie.
A preto miesto predčasných záverov
idem krčiť staré papiere ležiace všade navôkol,
a nemyslieť pritom
na

l
á
s
k
u.