Stalo sa vám už niekedy že ste si len tak lahli do kresla a pozerali ste sa neznámo kam? a popri tom sa vám v myšlienkach zjavil pochod cez priestor ako keby ste boli v neznámom tuneli a leteli stale dalej do neznámá?... Raz ked som prišiel zo školy pohodil som tašku do kuta a šiel som sa naobedovať, po trošku chabom obede som sa ako vždy pustil do mojej práce zabíjania času pri Počítači. po piatich minutách ma to prestalo baviť, nemal som čo na práci. šiel som k oknu pokochať sa začiatkom Jari, a v tom sa to stalo, padla namna únava. sadol som do kresla a rozvalil sa naňom ako pravý KING...
už som vedel že v ten den ma nečaká nič zaujímavé a zábavné. bolo to však naopak.
zavrel som svoje ťažké oči od únavy. citil som sa taký bezvládny ako keby som bol pripútaný o kreslo.V myšlienkach sa mi začali spájat predstavy ako keby som letel ponad priestor. Necitil som takmer nič zo svojho tela len v hlave ako keby som mal jediný bod ktorý mal aspon kusok svojej hmotnosti a bol na tolko lahký aby mohol lietať.Pamätám si nato ako som sa prevalil na bok cez kreslo ale zobudil som sa uplne inak. Všetka únava zomna opadla. dodnes si to neviem vysvetliť že čo sa vlastne stalo......


Timebubble...