sestra túto noc spala pri mne. mám veľkú posteľ a tak občas spí pri mne i keď má svoju izbu. ráno nás mamina zobudila o jedenástej, no v posteli sme ešte ostali, každá vzala knižku a ponorené v iných svetoch sme ešte hodinu vychutnávali sobotňajší kľud, čo je u náš doma nezvyčajné, lebo sa má upratovať.
dočítala som netočku, tak strašne som chcela zistiť čo je na konci až mi ušlo pár vecí, nad ktorými som sa nesthla zamyslieť tak, ako je treba, a mám pocit že si posledné strany budem musieť ešte raz prečítať. to aby som uspokojila nielen tú časť myšlienok o závere, ale i pocity o úplnom (svojskom) pochopení knižky.

obed, teda iba polievka. šošovicová.
aďku sme šli odviezť na stanicu, išla na výlet s kamarátmi.

polus. tento raz bolo celkom príjemne, nestihla som byť znechutená veľkoobchodom-vysávačom energie.
kino, davinčiho kód. sála plná ľudí. nečítala som knižku, vôbec som netušila na čo ma ťahá mamina:) chvíľku som bola trošku zdesená, potom som plakala a počas celého filmu som si vravela, že si musím zapamätať všetky fakty. veľa vecí som počula i vedela už pred tým, ale nejak sa mi vďaka času zahmlili a stali sa z nich len známe pojmy, ako nálepky na škatuľke, do ktorej sa neviete dostať i keď ste ju niekedy vedeli otvoriť.
prvú polhodinu ma tešilo, ako viem predvídať dej filmu, no potom som odhalila, že nie ja mám takú schopnosť, že to je tak natočené..
s príjenmým pocitom z kina sme sa vybrali do avionu, kúpiť tenisky. už asi 10x som sa snažila niekde nijaké zohnať, ale až dnes bol ten správny čas, i nohavice, i mamina si konečne kúpila opasok.
zmrzlina. orieškový i ovocný pohár.
cesta na stanicu, sestre sa akcia skončila.
po ceste domov nás predbehli hasiči, sanitka. modré svetlá blikajúce v diaľke. vyhrala zvedavosť. šli sme k nim. vlak na astronomickej nabral nejaké auto, teda auto sa vrhlo pod vlak. ten ho tlačil ešte asi 50/100 metrov. mamina zastala na pumpe a my so sestrou sme sa vybrali bližšie k miestu nehody. desilo ma koľko ľudí sa prišlo pozrieť na takéto nešťastie (tak ako my). ževraj nikto nezomrel. vďakabohu. sledovali sme ako ujovia záchranári nakladajú mladého muža na nosítka, ako ho vkladajú do sanitky.
môjho najlepšieho kamaráta ocino takto zomrel. pod vlakom. hlúpa náhoda a únava.
desí ma, že sa niekedy stane takáto vec (alebo niečo iné desivostrašné) niekomu môjmu blízkemu alebo mne. keď išla okolo dievčina, pravdepodobne známa/rodina toho mladého muža, plakala. vtedy som i ja mala pocit, že sa rozplačem.
neviem ako mám ukončiť tento denník, lebo ešte moje myšlienky nie sú úplne roztiedené a domyslené. iba si chcem tento deň zapamätať.