(esej)




Človek je ako slovo.
Vyrieknuté náhle - trepoce sa v rozhovore ako vlajka vo vetre. Bez kostry a koreňov je klátom, odumretou rastlinou, bez prehľadu o smerovaní je kvapkou vody v daždi. Urobí si zo života Sibír, nie preto že by chcel, ale preto že nevie odprata? sneh, ktorý neprestáva pada?. Tak to ale v živote chodí.



Vyrieknuté premyslene - je stožiarom na ktorom vlajka visí, o ktorý sa vietor láme, je nielen lopatou, ale aj záprahom, saňami, krbom.



Z času na čas príde prorok, aby ukázal čo a ako (ovečkám? stádu?), aby sa prejavil nielen hlasnejšie (to by mu postačila trúba), ale hlavne poctivejšie. Napriek veľkým horúčavám spaľujúcim pokožku do hnedočervena a prudkým lejakom bičujúcim spálenú ple? sa títo tešia veľkej úcte - hlavne po smrti.

Jedni konajú zázraky za svedectva mnohých neveriacky krútiacich hlavou, druhí o týchto zázrakoch kážu v plnej miere a v plnom nasadení (lež či aj pri plnom vedomí?); jedni majú presne vymedzené mantinely svojho konania pobrežím ostrova, z ktorého nie sú výstupy, čím neochudobňujú zástupy svojich o žiadnu faunu a flóru, druhí upozorňujú práve na význam tohto výstupu, ktorý prenesie putujúcich k pravému poznaniu; jedni hovoria, že žije a miluje, druhí, že zomrel a my sme ho zabili. Jedni sú... a druhí sú anti. Jedni sú neodmysliteľní bez chápavého pohľadu - pevná bárka na rozbúrenom mori, druhí bez hrozivého smiechu - lavína valiaca sa z vrchov. Veľké srdce nemožno uprie? prvým, i keď doráňané hriechmi sveta, druhým ostrú myseľ, spoznajúcu úpadok a nedostatok aristokratickosti.



Či nehovoria jedným hlasom (ale každý svojim) o cnosti, o radostiach, o vzdelaní, o cudnosti, o priateľoch, o rodine, o kňazoch, o žobrákoch, o vznešenosti, o viere, láske, smrti? Či nehovoria jedným hlasom (ale každý svojim) o spáse, o ospravedlnení, o Božom hneve, o zákone, o hriechu, o neprávosti, o slobode, krste, narodení? Či nie sú si azda podobní širokou náručou svojej duše privíjajúcou na vlastné myšlienky nezodpovedané otázky - poloprázdne poháre smadných v dave, načahujúcich sa špinavou trasúcou sa rukou znova a znova po jablku poznania (hodenom ako perly!)?



Prorokmi, kazateľmi, vyvolenými nazývame týchto mudrcov nesúcich tiaž vlastného bytia; neznesiteľne ľahko pre nás. Ostávame postáva?, prikrčení niekde pri zemi (nielen pohľadom), alebo opierajúc sa v kúte za ostatnými, so založenými rukami, s pootvorenými ústami sledujúc ponad hlavy ostatných zjavy famózne, vyrážajúce v nás dych už len privretím očí. Prezrádza ich chodza, gesto, poloha ruky, úsmev, sposob, akým nás počúvajú - všetko premyslené.
Myšlienka!



Človek si može vybra?, či bude hádza? lasom, či bude jazdi? na koni, pi? vodu a dýcha? sám za seba, či bude hovori? alebo počúva?, može si vybra?. Vyberie si myšlienku - tá mu vnúti tvar; a ráno sa prebudí ako prorok, kazateľ, vyvolený.



Človek je ako slovo: vyrieknuté náhle, vyrieknuté premyslene.




autor: Braňo Lysonek