znovu to robím.
trošku som zo seba sklamaná. že zase píšem a že zase sem.

ale dnes inak, úplne nekonkrétne, aspoň tak aby ste sa čo najmenej spoznali. aby ste neboli smutní alebo čokoľvek, aby ste neriešili zbytočnosti a tak.
jednoducho, len pre seba, pocity, myšlienky...


potrebujem sa vypísať, opäť raz, doma nie je kam a nejak, again, ako vždy potrebujem nejakú, aspoň maličkú nádej, že to pomôže. (možno je to pre ten pociť, že práve tu si to prečítajú tí, čo majú a že pochopia. nereálne, viem.)


svet sa točí, dookola, stále a zacykluje a nejak sa zamotávam, tak ako predtým a ako znovu niekedy v budúcnosti.
na jednej strane, pozitívne, ľudia, kamaráti, ba niekedy až priatelia z mojej minulosti - mám pocit že im je dobre, znovu sa zamilovávajú. ľudia ktorých som kedysi milovala a ktorí možno milovali mňa. sú znovu milovaní a milujú a to je krásne.
ja tiež milujem. svojim spôsobom. aj keď pomaly, pomaličky, chcem zabiť v sebe ten pocit, zkresať to len na ľúbenie alebo slová "mám rada", lebo to menej bolí. nikto to nemusí vedieť.
lebo je to lepšie, pre mňa, pre ľudí ktorým na mne záleží (aj keď ich nie je mnoho, no treba myslieť aspoň na tých pár). lebo viem, že aj keď je občas fyzicky pri mne, tak jeho myseľ, duša a vedomie poletujú pri iných. stará sa a trápi sa a ja - asi nedokážem pomôcť. trošku ma trápi, že tam nejak nie som ja, že o mojich slzách vie len vankúš. no časom, schnú a už sa mi nechce, ani plakať. nemám predsa pre čo.
nemá to zmysel, treba sa postarať o iných, svet, kohokoľvek... a hlavne príliš nemyslieť.
veriť tomu, že život je taký aký si ho vytvoríme. že toto som si zvolila a potrebujem si to prežiť.
že tento blog asi nempomôže a nebude pochopený tak ako bol myslený. ak sa vôbec dokáže nestratiť v tom mori ostatných.


neurčito.

neviem, niečo je nesprávne a mne už sa nad tým nechce premýšľať, nechce sa mi to riešiť, nemám pocit že bude mať zmysel akékoľvek rýpanie do toho. aspoň, určite - nie z mojej strany.
ale to je práve to čo robím teraz.

kruci. znovu. des.

strašne veľmi by som chcela mať tú moc dosiahnuť aby každý presne pochopil prečo robím čo robím a čo cítim. včetne mňa.
aby to tak nebolelo a to všetko.
aby si ma konečne niekto všimol, nie preto že ním budem triasť a kričať "tu som!", ale proste preto, že chce, že ma miluje alebo aspoň má rád... na druhej strane, je to tak podstatné..?

nie že by tento blog na tej situácii niečo zmenil.
vlastne ho aj píšem tak, aby možno nič nezmenil.

ale pomáha to, neviem prečo - uvoľnovať pocity alebo čo. to je tiež vec čo ma hnevá, že zase sem, na kybériu, napriek všetkému... sklamaná som zo seba.
proste depka, na mňa už príliš dlho. a hlavne príliš dlho už hrám že som maximálne v pohode a nič a nikoho nepotrebujem, lebo všetko je fajn, veď ja si poradím. vlastne, mne to vyhovuje, vyhovuje mi tváriť sa že som silná, lebo je to lepšie ako hanbiť sa za vlastné slzy. a niekto musí byť ten pozitívny.
a vôbec.


ale som rada že je to aspoň takto, že sú už v pohode ľudia, na ktorých mi napriek všetkému záleží.
čo neznamená, že to musia vedieť alebo tak.
ale teší ma to, je to krásne a všetko.


len strašne chýba. objatie. také to úprimné. niečo čo by zahnalo ten pocit, že aj tak som sama. rozhovor. taký ten chápavý.
pochopenie.
niečo proste.


čo s tým???
psycho