Život má svoje poschodia,nie každé má okno.

Nie každé okno vidí na Slnko a nie každé Slnko vidí každé oko.

Nie všetko, čo oko vidí, nám ukazuje hlava.

Ostáva niečo, čo existuje ale nie je to s nami.

Niečo, čo zostáva na polceste.

Videné, prežité, dotknuté...ale neuvedomené.



Máme.

Veci a ľudí, o ktorých vieme.

Pocity a nálady, viažúce sa k poznanému podnetu.

Straty a nálezy, keď vieme čo hľadáme.

Strati? sa dá len to, čo vieme, že už raz bolo.

Nájs? sa dá aj to, čo netušíme, že je.

Môže by?, ale nemusí.

Môže by?, ale nemusíme o tom vedie?, napriek tomu to je.

Sme na ceste k tomu, ale nestojí nám to v ceste.

Chceli by sme.



Život má svoje poschodia, ale nechodíme len po nich.

Keď presvietime všetky steny, zostanú červené bodky v pohybe.

Pre niekoho je bodkou Slnko a len červená je v tme tým videným.



Červená v našom srdci, ktorú predstavila si myseľ ako to, čo je, lebo veríme, hoci v skutočnosti ani by? nemusí.

V našej skutočnosti vedomej.



Život má svoje poschodia, ale keď presvietime všetky steny, zostanú červené bodky v pohybe.

Jedna bodka jeden človek.

Jeden človek jedno srdce.

Srdce naším červeným svetielkom na medziposchodí.

V rozpakoch môžeme kráča? po schodoch a orientova? sa podľa poschodí či počtu schodov. Dá sa.

V rozpakoch môžeme sledova? pohyb červených pulzujúcich svetielok za stenami. Schody tam však nevedú. Hľadíme na každý schod, lebo vieme, že sme na mieste.

Načo hore? Prečo spä?? Prečo niekam? Prečo tušenie? ...že tu.

Prečo viera, že nájde sa schod, ktorý je len tlačítkom pre zjavenie sa dverí, kdekoľvek a v akomkoľvek smere.

Koniec labyrintu.

Veríme, cítime, vieme.



Nevidíme, nehmatáme, nepoznáme...tušíme a chceme.

Nájs? cestu.

Tam kde sme ju nehľadali.

Tam kde chceme ju ma?.

Lebo pocit ide zvnútra a hlava káže oku hlada?.

Hlada? predstavu, jej stav, zhmotnenie a ideál.

Uveri?, že to, čo nás viaže k nerozhodnému miestu, je skláňajúci sa prútik nad zdrojom vody.

Krok vpred a ohne sa nazad, krok vzad a hľadí za nás dopredu.

Ruka ho len drží, oko iba vidí, hlava o tom myslí...ale srdce stojí a verí.

Verí v to, že čo vymyslí, bude láska.



Tu. Na tomto mieste. Hoci svetielko najpulzujúcejšie vidíme jasne skrze steny.

S tým spojené svetielko.

Nevidené, vysnívané, vymyslené...nabiehajúce do reality, nezmyselným spôsobom.

A vieme, že je.

Teraz.

Konštelácia prchavosti, interakcia na diaľku.

Obdiv, svetlo, iskričky v očiach...pretože hľadíme správnym smerom.

Správnym smerom, v celom tom priestore zamilovanom.

V celom tom priestore poďme ďalej, hranice sme si už od-uvedomili.

Sme slobodní vo vlastnom svete, ktorý staviame dvaja.

Dvaja z dvoch, hoc by bol len jeden. Za dvoch presvedčený.

Jedno tu a druhé tam.

Svetielka v pohybe a hľadaní.

V jednom priestore, ktorý si predstavili sami, lebo vznikol vôkol nich.

Prišli na to, prešli steny.



Realitou je to, čo chceme.