Ponad hlbokú rieku s nízkymi
brehmi postavili elezničný most. Po rieke sa vak plavili aj vysoké lode, ktoré by popod most nepreli. Preto bol
most z dvoch častí, ktoré sa dvíhali ako závory a tak uprostred ostávalo pre lode dos miesta. Most sa vdy spúa
l len na chvíľu - len kým po ňom prechádzal vlak. Vdy pred jeho príchodom bolo treba da signály blíiacim sa lod
iam, aby nenarazili do mosta, keď bol kvôli vlaku spustený.

Vedľa mosta stála budova s veľkou strojovňou
, kde pracovali mohutné motory, ktoré pomocou veľkých ozubených kolies zdvíhali mnohotonové ramená mosta. Stroj
e spúal a udriaval stráca, ktorý v budove býval aj so svojím milovaným synčekom.

Jedného dňa sa - podľa
cestovného poriadku - opä blíil vlak. Popod otvorený most práve ete prechádzali nejaké lode. Keď prela posledná
, bol u najvyí čas spusti most, aby vlak mohol bezpečne prejs. Vlak u pískal za poslednou zákrutou pred mostom,
keď stráca s hrôzou zistil, e jeho malý synček sa práve hrá v strojovni medzi ozubenými kolesami, ktoré ho pri
spustení mosta mohli rozdrvi. Zúfalý stráca naňho kričal, ale jeho hlas zanikol v hluku obrovských motorov. Ak
by chcel zachráni svojho synčeka, tak by zahynuli cestujúci vo vlaku, ktorý by sa zrútil do rieky. To nedokáza
l, a tak so srdcervúcim iaľom zapol spúanie mosta a pred jeho očami mu jeho milého syna rozmliadili veľké ozube
né kolesá. Po spustenom moste po chvíľke prechádzal vlak. Bezstarostní cestujúci, ktorí nič nevedeli o tom, čím
musel zaplati stráca mosta za ich preitie, mu veselo mávali. Iba máloktorí, ktorí sa o tom neskôr dozvedeli, s
a mu vrátili poďakova za svoj ivot.

Rovnako je málo tých, ktorí Bohu ďakujú za svoj večný ivot, ktorý Ho
stál veľa - ivot Jeho Syna Jeia Krista.