Ani neviem, kedy sa vlastne sfunkčnil archív všetkej mojej tunajšej pošty.
Keď som to objavil a vrátil sa o viac ako tri roky dozadu, objavil som samého seba.
Zapadnutého prachom, inkrustovaného časom.
Je to dobrodružstvo - ako nejaký užasnutý archeológ opatrne odstraňujem
"prach a štěrk a udusanou hlínu" začiatku mojej tunajšej cesty
- ťažko sa mi z toho zvíreného prachu dýcha a slzia mi oči,
ako sám seba vyslobodzujem - opatrne , aby som sa celý nerozsypal.
Zabudol som na nezabudnuteľné rozhovory, čo som po nociach viedol
s vtedy známymi cudzími, teraz neznámymi blízkymi ľuďmi.
Naozaj je možné, že som sa dokázal s nimi zbližovať a zblížiť odpovedaním na všetky tie otázky,
čo sa mi, cudzincovi, liepali na krk ako nejaké labky domorodých zvedavých zvieratiek,
prítulné hebké labky, opatrené zaťahovateľnými ale nie vždy zatiahnutými pazúrikmi ?
A ja som naozaj vedel odpovedať takto pekne ?

   - Hmm, ako je to vlastne s tým Baránkom a Antichristom, obi ?

   - Je to takto, buddy - Keď baránok dospeje, narastú mu rohy!
      Ak si toto pochopil, muselo ťa teraz jemne zamraziť na šiji.

   - Mrazí ma na šiji dosť často, obi, ale potom sa zaradujem, že som večným dieťaťom.

   - Večným deťom by mali patriť všetky kráľovstvá, nielen to nebeské !



Ako by mohol povedať menovec nemenovaného ID:

      Táto Kyberia je úžasné miesto, kam sa narodiť ...