Hrádza je poloprázdna, keďže vonku nie je až tak pekne. Chvíľu rozmýšľam - mám chuť na poriadnu makačku, ale predsalen som už dlho nebehala a neviem koľko toho vydržím... Kedy som však vedela? Rozhodnem sa. Púšťam stopky a začínam. Samozrejme, najprv pomaly, nemienim sa zraniť a všetko má svoj čas. Po chvíľke začne malý hlások vo mne nahlodávať moje odhodlanie: "Nemala by si ísť toho pomalého trochu menej? Veď predsa, v konečnom dôsledku to bude to isté..." Nie nie pamätám sa ja dobre na slová trénerov: rozklus a výklus, najdôležitejšia časť tréningu, bez toho je pravdepodobnosť zranenia omnoho vyššia... Bežím ďalej. Odbehnem pomalé, zrýchľujem. Snažím sa odhadnúť tempo tak, aby som bola schopná zvládnuť toľko, koľko som chcela. Ťažká to úloha. Samozrejme, po chvíli nevládzem. Hovorím si: "Neboli moje ciele príliš vysoké? Nemala by som predsa len poľaviť nároky na seba a ísť trochu menej? Má to vôbec zmysel, snažiť sa o toľko veľa?" Beh síce milujem, ale už dlhšie pravidelne netrénujem. Takmer som sa otočila, že si to skrátim, ale...
O čom je život? To bola otázka, ktorá ma v tej chvíli napadla. Stanovím si svoje ciele a snažím sa ich dosiahnuť. Často sa stane, že cestou k nim sa mi začnú zdať nereálne a príliš ambiciózne. VZDÁM SA? V tej chvíli som vedela odpoveď. NIE! Nevzdám sa svojich životných cieľov. Nech som akokoľvek vyčerpaná a zúfalá, nikdy, nikdy neuverím tomu, že ten cieľ sa nedá dosiahnuť. A keď sa dosiahnuť dá, tak spravím všetko preto, aby sa mi to podarilo.
Podarilo sa, odbehla som tam, kam som chcela a otočila som sa... Zistila som, že pred sebou mám ďaľší cieľ: Vrátiť sa späť v rovnakom čase? Nemožné! Teraz, keď som už takáto zničená? Naprik tomu, povzbudená svojimi predchádzajúcimi úvahami, sa snažím ako najlepšie viem...
Podarilo sa. Nechápem sama ako, ale snáď mi moje úvahy dali krídla. Som šťastná. Pocitu, že som splnila vytýčený cieľ sa nič nevyrovná. Určie prídu ďaľšie chvíle, keď budem pochybovať o svojich schopnostiach. Teraz už ale viem, že som schopná.
Schopná plniť to, čo si zaumienim.
Napriek tomu, že zajtra nebudem vedieť vstať z postele - už teraz cítim náznak svalovice. Nič to, tá o chvíľu zmizne. Sú predsa aj dôležitejšie veci.